Amilcare Ponchielli LA GIOCONDA

 

Libreto: Arrigo Boito
Opera v 4 dejstvách
 
 
    Hudobné naštudovanie a dirigent:             Igor Bulla 
 Réžia:                                          Dominik Beneš 
 Dramaturgia:                            Alžbeta Lukáčová
Kostýmy:                                 Lenka Polášková 
 Scéna:                                                Petr Vítek 
Svetelný design:                             Daniel Tesař 
Choreografia:                             Béla Kéri Nagy 
Zbormajsterka:                      Iveta Popovičová 
 

OBSADENIE:

 

LA GIOCONDA, speváčka                             Patrícia Solotruková / Jolana Fogašová
LAURA ADORNO, janovská dáma               Cristina Melis /Michaela Šebestová

LA CIECA, Giocondina matka                      Jitka Sapara Fischerová /Agnieszka Zwierko       
ENZO GRIMALDO, janovský princ               Max Jota / Paolo Lardizzone

BARNABA, inkvizičný špión                         Zoltán Vongrey / Roman Krško

ALVISE BADOERO, hlava inkvizície             Ivan Zvarík / Ondrej Mráz
ZUÀNE, lodivod                                            Marián Hadraba
ISÈPO, pisár                                                  Michal Hýrošš

CANTORE                                                      Matúš Bujňák                                              

Prvý hlas                                                       Juraj Kašša

Druhý hlas                                                    Juraj Duda

 

Spoluúčinkuje orchester, zbor a balet Štátnej opery

 

 

I. premiéra: 27. apríla 2018

II. premiéra: 28. apríla 2018

 

Svetová premiéra: 8. apríla 1876, La Scala, Miláno

 

276. premiéra v Štátnej opere

 

Obsah

1. dejstvo – Levia tlama

V Benátkach prebiehajú slávnosti výročia republiky, ktorými žije celé mesto. V tejto atmosfére sa stretáva inkvizičný špión a udavač Barnaba s pouličnou speváčkou Giocondou, ktorá sprevádza svoju nevidomú matku k slávnostnej bohoslužbe. Barnaba po nej už dlho túži, no jej srdce patrí janovskému šľachticovi Enzovi Grimaldimu. Grimaldi je v Benátkach inkognito a vydáva sa za dalmátskeho námorníka. Barnaba hľadá spôsob, ako Giocondu získať, a rozhodne sa, že na tento účel zneužije jej lásku k matke. Umne zmanipuluje výsledky populárnej súťaže člnov tak, že favorit zápolenia Zuane je rozčúlený a nevie sa zmieriť s prehrou. Barnaba ho presvedčí, že jeho čln začarovala Giocondina matka, nevidomá La Cieca, ktorá je údajne spojená s diablom. Barnaba sfanatizuje dav, ktorý ju vo vytržení chce upáliť. Gioconda ani Enzo nie sú schopní situáciu upokojiť. Atmosféru zvráti až príchod hlavného benátskeho inkvizítora Alviseho a jeho ženy Laury, ktorá vyhlási, že La Cieca nemôže byť čarodejnica, keď má v rukách ruženec. Stará žena jej ho z vďačnosti dáva na pamiatku (Voce di donna o di angelo). Preoblečený Enzo v nej spoznáva Lauru, manželku krutého inkvizítora Alvisa a svoju bývalú snúbenicu. Práve Alvise zničil ich lásku, keď ho vypovedal z Benátok, aby si mohol vziať mladú ženu za manželku. Barnaba si všimol, že Laura Enza tiež spoznala a zo žiarlivosti ho chce pred Giocondou skompromitovať: ponúka Enzovi možnosť stretnúť sa večer s Laurou na jeho lodi. Enzo v rozrušení súhlasí. Barnaba vzápätí diktuje pisárovi Isèpovi udanie, ktoré má Alviseho informovať o tom, že jeho žena v noci unikne s dalmátskym námorníkom z mesta. List vhodí do schránky umiestnenej v ústach leva, ktorá slúži práve na úschovu inkvizičných udaní (O monumento). Nikto netuší, že Gioconda v úkryte všetko videla a je Enzovou zradou hlboko zranená. Oslavy republiky vrcholia slávnostnou bohoslužbou.

 

2. dejstvo – Ruženec

Enzo s námorníkmi pripravuje svoju loď na vyplávanie. V roztúženom čakaní na Lauru premýšľa nad mystickou krásou oblohy a mora (Cielo e mar). Milenci sa šťastne stretnú a Enzo je pripravený odplávať. Laura sa modlí k Panne Márii a prosí ju o ochranu (Stella del marinar). Zrazu prichádza Gioconda zachvátená žiarlivosťou. Ženy sa navzájom konfrontujú (L’amo come il fulgor) a Gioconda sa v hneve chystá sokyňu prebodnúť. Náhle však zbadá v jej rukách ruženec svojej matky. Okamžite si uvedomí, že Laura je jej záchrankyňa a z rivaliek sa razom stanú priateľky: varuje ju pred príchodom Alviseho, ktorý prenasleduje Lauru prezradenú Barnabovým udaním a pomôže jej utiecť. Vracia sa Enzo a nachádza len Giocondu, ktorá vysvetľuje Laurino zmiznutie výčitkami svedomia. Blíži sa dóžova galéra a zúfalý Enzo v bezvýchodiskovej situácii zapaľuje vlastnú loď, aby nepadla do rúk nepriateľa.

 

3. dejstvo – Zlatý palác

V paláci Ca‘ d’Oro sa chystá veľkolepý ples pre vybranú benátsku spoločnosť. Skôr ako Alvise uvedie hostí, rozhodne sa pomstiť česť svojej rodiny tým, že svoju nevernú ženu znesie zo sveta (Sì, morir ella de‘!). Donúti Lauru vypiť jed a očistiť tak svoje meno – má ho vypiť dovtedy, pokým nedoznejú tóny piesne doliehajúce zvonku do miestnosti. Keď Alvise opustí miestnosť, vkĺzne dovnútra Gioconda, rozhodnutá Laure pomôcť. Vymení fľaštičky a namiesto jedu jej dáva uspávací prostriedok, ktorý môže Laura bez obáv vypiť. Potom upadne do hlbokého spánku podobného smrti. Alvise víta hostí v paláci a otvára slávnosť veľkou tanečnou scénou (Tanec hodín). Medzi šľachticmi je preoblečený Enzo a dokonca aj Barnaba s La Ciecou, ktorá sa modlí za Lauru. Zrazu zaznie zvuk umieračika oznamujúceho smrť Laury. Keď ho Enzo počuje, v zúfalstve odhaľuje svoju identitu a chce Alviseho zabiť. Okamžite je však zatknutý. Gioconda sa snaží zvrátiť chod udalostí a výmenou za Enzov život ponúka Barnabovi, že sa stane jeho milenkou. Barnaba súhlasí, ale berie si La Ciecu ako rukojemníčku. Alviseho cynizmus vrcholí tým, že odhalí telo mŕtvej manželky a šokuje svojich hostí.

 

4. dejstvo – Kanál Orfano

Giocondini priatelia uložili telo Laury v opustenom dome na ostrove Giudecca. Gioconda sa bojí o život svojej nevidomej matky a prosí priateľov, aby po nej pátrali. V osamotení ňou zmietajú pocity rozorvania a zúfalstva. Zo situácie nevidí východisko, a tak sa napokon rozhodne pre samovraždu (Suicidio!). Prichádza Enzo, ktorý nerozumie, prečo bol náhle oslobodený. Obviňuje Giocondu, že ukradla Laurino mŕtve telo. Náhle však začuje Laurin hlas a šťastní zaľúbenci sa konečne stretávajú. Sú hlboko dojatí Giocondinou obetavosťou a skôr než utečú, jej úprimne ďakujú. Speváčka ostáva sama, no o chvíľu sa objavuje Barnaba a žiada svoju odmenu. Gioconda sa radšej rozhodne pre smrť. Zúrivý a frustrovaný Barnaba ešte kričí, že zavraždil jej matku, ale Gioconda ho už viac nepočuje.

 

 

La Gioconda

 

Amilcaire Ponchelli si uvedomoval, že aby mala opera úspech, musí nielen nadväzovať na staršie hudobné tradície, ale zároveň má priniesť niečo nové. La Gioconda však mala naplniť najmä očakávania väčšinových divákov svojej doby, teda 2. polovice 19. storočia. Skladateľ zužitkoval hudobné dedičstvo Donizettiho, ktoré mu bolo blízke, priznal taliansku melodrámu Verdiho a neváhal siahnuť aj po prvkoch francúzskej opery. Vďaka svojej veľkolepej, grandióznej a na tance bohatej dramaturgii, zvukovým efektom a dramatickým zvratom je La Gioconda považovaná za najtypickejší a najreprezentatívnejší produkt grand opery, ktorej model importovala talianska melodráma z Francúzska. Boitovo libreto jej však dalo nezvyčajné črty v tvorbe veršov i v dramaturgickom formáte. Zásluhu na úspechu treba teda rozdeliť medzi skladateľa a básnika, a to napriek neľahkej spolupráci, počas ktorej sa opera zrodila.

***

 

V čase, keď začala vznikať štvordejstvová opera La Gioconda, bol Amilcare Ponchielli už mnoho rokov aktívnym skladateľom. Bol považovaný za „dôstojného súčasníka Verdiho“, no úspech prichádzal pomaly a nepresvedčivo. Skladateľ žil ako vidiecky organista, pedagóg, a popri tom skladal, nevidený verejnosťou alebo umelcami. K zmene došlo až potom, ako svoje prvé veľké operné dielo I promesi sposi (Snúbenci) z roku 1856 prepracoval a v roku 1972 ho s obrovským ohlasom uviedlo milánske Teratro dal Verme. Ponchielli ako zrelý 40-ročný muž zrazu vystúpil z tieňa a v lesku aktuálnej slávy prišla o štyri roky neskôr opera La Gioconda – dielo, ktoré mu prinieslo svetovú slávu a stalo sa jeho najvýznamnejším opusom. La Giocondu v krátkom čase naštudovala väčšina významných talianskych divadiel (a postupne i európskych a zámorských) tej doby a spevácke party tejto opery boli významnými rolami mnohých veľkých speváckych hviezd 2. polovice19. storočia.

Začiatky Ponchielliho kompozičnej práce na tomto diele však boli poznamenané neistotou. Tešil sa, že libreta a dramaturgie diela sa na podnet vydavateľa Giulia Riccordiho (1840 – 1912) ujala v tom čase už uznávaná osobnosť vtedajšej opery Arrigo Boito (1842 – 1918), známy aj ako autor neskorších libriet Verdiho opier Otello a Falstaff. Boito bol mimoriadne talentovaným a všestranným umelcom, hudobným skladateľom, dramatikom a básnikom, ktorého genialita našla svoje naplnenie najmä v adaptáciách Shakespearových diel pre Verdiho. Ponchielli ho mimoriadne obdivoval, ale od začiatku neveril veľmi námetu diela: predlohou opery sa stala dráma Victora Huga (1802 – 1885) Angelo, tyran de Padoue (Angelo, tyran padovský) z roku 1835 (premiéra v divadle Comédie-Française v Paríži). Hugo pritom predstavoval jednu z najväčších osobnostífrancúzskej literatúry a mnohé jeho diela sa stali nespochybniteľnými námetmi opernej tvorby naprieč 19. a neskôr aj 20. storočím. Boitov výber skladateľa však napriek tomu zaskočil, pretože sa obával porovnávania s dielom Il giuramento (Prísaha) Saveria Mercandanteho (1795 – 1870), ktorá bola vydarenou opernou adaptáciou uvedeného námetu a v La Scale mala premiéru v roku 1837. Ponchielli začal pracovať na tomto diele od jesene 1874, keď už boli dve dejstvá libretisticky pripravené, a práce ukončil v apríli 1876. Počas tohto obdobia sa venoval aj písaniu ďalších diel: tvoril Cantatu na počesť Gaetana Donizettiho, prepracovával svoju skoršiu operu Lituania a začal aj s revíziou jednej so svojich prvých opier La Savoiarda, ktorej dal nový názov Lina (1877).

Boito pozmenil pôvodný Hugov príbeh a dej namiesto Padovy zasadil do Benátok, atraktívneho mesta na vode, plného vodných kanálov a veselého bohémskeho života. Mesto ako centrum staršej Benátskej republiky však skrývalo mnoho tajomstiev – okrem iných i rozvetvenú sieť špiónov, o ktorých sa šírili hrôzostrašné historky. Benátky však boli aj lodnou veľmocou, strategickým stredozemným prístavom, mestom obchodu, umenia, karnevalov i zhýralého života a kurtizán. V Benátkach sa nachádza aj neskorogotický palác Ca´ d´Oro (Zlatý dom), do ktorého bolo zasadené sídlo inkvizítora Alviseho v Ponchielliho opere. Tu sa odohrával i ples a v rámci neho populárnyTanec hodín. Boito sa rozhodol, že zvolený príbeh spracuje voľne, mnoho dejových línií a scén z neho vypustil a viaceré, naopak, doplnil. Vložil doň napr. postavu Barnabu, pričom aj v charakteristike ostatných postáv urobil významné zmeny. Ponchielli však o librete i koncepcii opery pochyboval počas celého procesu komponovania. Svedčí o tom aj list z 3. júna 1875 priateľovi hudobníkovi Achillemu Formisovi: Zaoberám sa Giocondou a ubezpečujem ťa, že viac ako stokrát za deň mám pokušenie vzdať to: príčin je veľa. Prvá je tá, že nedôverujem libretu – je príliš ťažkopádne a veľmi nezodpovedá môjmu spôsobu písania. Vzhľadom na to, že mám v povahe byť nespokojný,  tu som nespokojný dvojnásobne […]Nenachádzam tie myšlienky, ktoré by som chcel […] Niekedy sú chvíle, keď sa mi zdá, že nie som schopný dať dohromady myšlienku a že mi už chýba fantázia. Pochybnosti o Boitovej dramaturgii diela teda pretrvávali. Libretista uprednostňoval dramatický realizmus pred lyrickou koncepciou Donizettiho opier, ktorá zase lepšie vyhovovala predstavám Ponchielliho. A pritom skladateľ opustil pasívnu polohu a snažil sa libreto aktívne pripomienkovať. O tom, že nebol spokojný, svedčí aj pokračovanie listu Formisovi: Ideme nesprávnym smerom! Svojím výrokom „Späť k starým majstrom – až vtedy nastane pokrok!“ by nám mohol byť príkladom sám Verdi. A obecenstvo žiada prehľadné veci, melódiu, jednoduchosť, ale my robíme všetko pre to, aby sme sa zaplietli do zmätkov a komplikácií. Boito ma núti postupovať týmto smerom, ale napriek tomu dúfam, že mám dostatočne vyvinutý zmysel pre orientáciu, aby som sa vyhol priepasti.

Boito žiadosti o zmeny v librete plnil nerád a navyše bol zaneprázdnený uvedením novej verzie svojho Mefistofela (1875) a prípravou dvoch ďalších libriet. Ponchielli okrem toho zvolil taktiku, že si na dosiahnutie svojho cieľa ako prostredníka nezvolil nikoho menšieho ako vydavateľa Ricordiho. Komponovanie opery La Gioconda teda prebiehalo nečakane pomaly. Čím bližšie bolo k premiére, tým viac narastala panika: Dostal som od Vás telegram a chcel by som naň dať potešujúcu odpoveď, ktorá by nás vo vzťahu k svätej mučenici Gioconde upokojila obidvoch. Ona však mučí aj mňa, vrhá ma do mora neistoty, keď neviem, či áno, či nie, skladby skladám a potom trhám, ľutujem, prerušujem prácu, zaplavuje ma zdesenie i teror až do tej miery, že sa mení fyzično, morálka, domu vládne zlá nálada, manželka plače…aj slúžka! (31. decembra Giuliovi Ricordimu).

Počas skúšok Ponchielli vyhlásil, že je spokojný so speváckym obsadením. Dirigentom sa stal Franco Faccio (1840 – 1891). Skladateľa obzvlášť nadchýnal výkon basistu Ormonda Mainiho (1835 – 1906) v postave Alviseho a španielskeho tenoristu Juliána Gayarreho (1844 – 1890) ako Enza. Predpokladal, že práve tenorista bude mať úspech v romanci 1. dejstva Cielo e mar! A nemýlil sa, pretože počas premiéry toto bola jedna z  najviac opakovaných skladieb spolu s prelúdiom (napokon, už tu vidíme znaky nastávajúceho verizmu). Postavu Giocondy stvárnila Maddalena Mariani-Masi (1850 – 1925), Lauru spievala známa kontraaltistka Marietta Biancolini-Rodriguez (1846 – 1905) a postavu La Ciecy naštudovala Eufemia Barlani-Dini (179? – 187?). Barnabu stvárnil Gottardo Aldighieri (1824 – 1906).

Premiéra v milánskej La Scale 8. apríla 1876 bola síce úspešná a Arrigo Boito sa napokon v tlačovinách objavil pod pseudonymom Tobia Gorrio – prečo to tak bolo, môžeme dnes len hádať. Dôvodom mohla byť jeho nespokojnosť s výslednou podobou libreta a nechuť prihlásiť sa k nemu pod vlastným menom, ale zároveň mohlo ísť jednoducho o umelecké meno, ktorým Boito podpisoval niektoré svoje literárne práce. Nič viac, nič menej. Je kuriózne, že o pár mesiacov skôr (1. februára) presne v tomto istom roku mala v Pretrohrade permiéru opera vytvorená na rovnaký námet: pod názvom Angelo ju vytvoril ruský skladateľ Cézar Kiui (1835 – 1918).

Ponchielliho opera mala veľký úspech, aj keď dielo bolo hodnotené ako príliš dlhé – posledné dejstvo doznelo okolo jednej po polnoci. Aj publikum tlieskalo prvým dvom dejstvám viac ako druhým dvom (ktoré boli po prepracovaní nakoniec úspešnejšie). Umelcov vyvolali na scénu 27-krát.Ponchielli však nebol úplne spokojný a rozhodol sa v diele urobiť zmeny (skrátenie 2. dejstva, zásadné zmeny v prvom finále a v treťom dejstve, doplnenie tanca furlana). Robil si ilúzie, že sa mu definitívne podarilo odstrániť nedostatky, spôsobené rôznymi problémami pri komponovaní opery. Nová verzia opery zaznela v divadle Fenice v Benátkach na jeseň toho istého roka a v Ríme v nasledujúcom roku. Vzápätí sa Ponchielli znovu rozhodol partitúru zmeniť prepracovaním veľkej časti 2. dejstva, aj vďaka spolupráci s libretistom Angelom Zanardinim (1820 – 1893). Opera sa hrala najskôr v Janove (27. novembra 1879) a neskôr opäť v La Scale (13. februára 1880). Trvalo teda tri roky, kým sa skladateľ uspokojil s jej výslednou podobou. Tá sa používa dodnes (a dosť sa líši od pôvodnej verzie). Postava Giocondy sa stala profilovou rolou viacerých veľkých operných hviezd – za všetky spomeňme Emu Destinovú (1878 – 1930), ktorá v tejto úlohe tridsaťkrát žiarila v Metropolitnej opere v New Yorku, alebo Mariu Callasovú (1923 – 1977), ktorá sa ňou ako mladá uviedla vo veronskej Arene. Na Slovensku bola La Gioconda inscenovaná len raz – 13. marca 1971 ju uviedlo naše divadlo, v tom čase ešte ako Opera Divadla J. G. Tajovského. Dielo hudobne naštudoval a dirigoval Vojtěch Javora (*1935) a réžiu vytvoril Koloman Čillík (1925 – 1990).

 

Amilcare Ponchielli (1834 – 1886)

 

„Tvorca, ktorý sa chce venovať opere, sa musí oslobodiť od materiálnych starostí, vytrvať a študovať – aj napriek neúspechu.“

 

Tieto slová veľmi výstižne ilustrujú život a skladateľské úsilie významnej skladateľskej osobnosti talianskej opery 19. storočia Amilcare Ponchielliho. Preslávil sa najmä dielom La Gioconda, ktoré sa dodnes hráva. Jeho tvorivý záber však bol širší – písal i balety, orchestrálne skladby, komornú hudbu či menšie vokálne diela. Dobové pramene o ňom vypovedajú ako o introvertnom, no veľmi talentovanom umelcovi, ktorého málo ambiciózna povaha bola určitou brzdou v propagácii jeho diela. Nevedel zapadnúť do súťaživého a nekompromisného sveta talianskej opery. Vynikal pritom schopnosťou živo kolorovať emócie prostredníctvom hudby, ktorej emotívnosť podporovala skladateľská zručnosť a nápaditá orchestrácia diel. Za slabinu sa považuje určitá nekonzistentnosť jeho inšpirácií či neschopnosť prispieť progresívnymi prvkami k vývoju talianskej opery. Väčšina jeho diel je zviazaná výhradne s prostredím Talianska a dobou, v ktorej vznikli. V každom prípade je Ponchielli osobnosťou medzigenerácie, ktorá prepája obdobie verdiovského romantizmu s verizmom reprezentované Puccinim či Mascagnim. Práve títo dvaja skladatelia boli Ponchielliho žiakmi v kompozičnej triede milánskeho konzervatória.

                Amilcare Ponchielli sa narodil 31. augusta 1834 v obci Paderno Fasolaro (dnes Paderno Ponchielli) v talianskej Lombardii. Vyrastal v neveľmi zámožnej rodine – jeho otec Giovanni sa zaoberal drobným obchodom, bol aj vidieckym učiteľom a vynikajúcim amatérskym organistom. Práve on poskytol svojmu synovi prvé hodiny hudby. Po počiatočných úspechoch sa začal organovej hre priúčať i u organistu z neďalekej dediny. Vďaka štedrosti markíza Giovanniho Battistu Jaciniho už ako 9-ročný získal štipendium a bol prijatý na konzervatórium v Miláne. Tu navštevoval hodiny klavíra u Artura Angeleriho a hodiny hudobnej teórie u Pietra Raya. Už vo veku 10 rokov skomponoval do klavírneho výťahu svoju prvú symfóniu. Desať rokov strávených na konzervatóriu malo na jeho kompozičný štýl zásadný vplyv. Do roku 1851 sa datuje začiatok štúdia kompozície (u Felice Frasiho) a aj flirtovanie s operou: s tromi ďalšími spolužiakmi sa podieľal na vzniku diela Il sindaco babbeo. K jeho premiére z neznámych dôvodov nedošlo. Po absolvovaní konzervatória v roku 1854 Ponchielli získal miesto organistu v kostole v Cremone, neďaleko svojho rodiska. Už v nasledujúcom roku sa stal asistentom riaditeľa v cremonskom Teatro Concordia. Tu sa uviedol svojou prvou operou I promessi sposi (1856) na námet známeho románu Alessandra Manzoniho, výraznejší ohlas však nedosiahol. Nasledujúcich 15 rokov sa Ponchielli snažil preraziť na poli operného umenia, no jeho diela neboli úspešné alebo dosiahli ohlas len v provinčných operných domoch. Trpel pochybnosťami o vlastnom diele a dá sa povedať, že mal povesť popleteného a roztržitého človeka. Navyše, v živote mal aj menej šťastia, ako by si zaslúžil.

                V roku 1863 mala v Piacenze premiéru jeho opera Roderico re dei Goti – práve do tohto mestečka sa presťahoval kvôli miestu kapelníka dychového orchestra národnej gardy a zotrval tu tri roky. Premiéra opery bola zároveň jej derniérou. Po ochorení hlavného predstaviteľa bola stiahnutá z repertoáru. Po nepresvedčivom prijatí diela sa vrátil do Cremony, kde nasledujúcich dvanásť rokov pôsobil opäť ako kapelník dychového orchestra. Počas svojho pôsobenia preň skomponoval viac ako 100 skladieb a zaranžoval takisto viac ako 100 skladieb iných skladateľov. Po príchode do Cremony začal Ponchielli pracovať i na svojom balete La Grisetta. Ten v roku 1965 zaznamenal pomerne veľký úspech, ale Ponchielliho viac lákala opera: vrátil sa k svojmu dielu I promessi sposi, zrevidoval ho a napokon v milánskom Teatro Dal Verme v roku 1872 s ním zaznamenal veľký úspech. Doboví recenzenti si kládli otázku, kde bol Ponchielli doteraz a prečo divadlá jeho tvorbu neuvádzali už skôr. Túto operu vzápätí naštudovali viaceré divadlá v Taliansku a, navyše, našiel si spojenca vo významnom a vplyvnom vydavateľovi – firme G. Ricordi & Co. –, ktorá je dodnes známa ako jedna z najdôležitejších hudobných inštitúcii sveta najmä vďaka vydávaniu Rossiniho, Belliniho, Donizettiho či Verdiho diel. Ponchiellimu sa v tomto období veľmi darilo. Jeho balet Le due gemelle dokonca v roku 1873 zaznamenal úspech v La Scale, čo mu prinieslo i novú ponuku na napísanie opery: Giulio Ricordi si u neho objednal operu I Lituani na libreto Antonia Ghislanzoniho. Ponchielli bol napätý, ako toto jeho dielo Miláno prijme. La Scala ho už roky ignorovala a teraz mal jeho operu dirigovať konkurent, dirigent Franco Faccio. Ten Franco Faccio, ktorý bol v roku 1865 protekčne prijatý na miesto profesora kompozície milánskeho konzervatória napriek tomu, že konkurz vyhral Ponchielli.

Opera I Lituani mala veľký úspech. Napokon, Verdi sa na poli opery na 16 rokov odmlčal a Ponchielli sa stal jedným z popredných skladateľov Talianska. V roku 1874 sa oženil so sopranistkou Teresinou Brambillou (vnučkou verdiovskej sopranistky Teresy Brambilly), s ktorou mal tri deti. Ponchielliho vynikajúca povesť bola posilnená v roku 1876 jeho najväčším triumfom – operou La Gioconda – vytvorenou na libreto Arriga Boita. Toto dielo hrali operné domy po celej Európe, dokonca aj v Petrohrade, kde sa Ponchielli v roku 1884 zúčastnil jeho uvedenia. Premiéru si prišiel pozrieť aj ruský cár. Od roku 1880 pôsobil ako vedúci oddelenia kompozície na milánskom konzervatóriu a o rok neskôr zastával post „maestro di capella“ v katedrále v Bergame. Ďalšie skladateľove opery Il figliuol prodigo (1880) a Marion Delorme (1885) v čase svojho vzniku súce zaznamenali úspech, no dnes sú zabudnuté. Posledné dielo I Mori di Valenza ostalo nedokončené. Amilcare Ponchieli zomrel náhle 17. januára 1886 vo veku 51 rokov v Miláne.

—

Operná tvorba Amilcare Ponchielliho

·         Il sindaco babbeo (1851, Miláno)

·         I promessi sposi (1856, Cremona)

·         Bertrando dal Bormio (1858, neuvedená)

·         La Savoiarda (1861, Cremona)

·         Roderico re dei Goti (1863, Piacenza)

·         La vergine di Kermo (1870, Cremona – v spolupráci s ďalšími autormi)

·         Il parlatore eterno (1873, Lecco)

·         I Lituani (1874, Miláno)

·         I Lituani (revidovaná verzia, 1875, Miláno)

·         La Gioconda (1876, Miláno)

·         I promessi sposi (revidovaná verzia, 1876, Miláno)

·         Lina (prepracovaná verzia opery La savoiarda, 1877 Miláno)

·         Il figliuol prodigo (1880, Miláno)

·         Marion Delorme (1885, Miláno)

·         I Mori di Valenza (nedokončená, uvedená v roku 1914 v Monre Carle, dokončil Arturo Cadore)

 

Dominik Beneš, režisér

 

Pochádza z Opavy. Divadelnému umeniu sa začal venovať v Ateliéri muzikálového herectva na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Opera ho oslovila natoľko, že čoskoro začal študovať opernú réžiu na Akadémii múzických umení v Prahe a v roku 2012 tu absolvoval uvedením singspielu J. A. Bendu Romeo a Julie. V tom istom roku debutoval na profesionálnej scéne operou B. Smetanu Tajemství v Divadle J. K. Typa v Plzni, kde neskôr inscenoval i Offenbachove Hoffmanove poviedky. V rámci medzinárodného operného festivalu Armel v Budapešti naštudoval súčasnú operu G. Kereka Paródia. V roku 2015 inscenoval v Divadle F. X. Šaldy v Liberci komickú Donizettiho operu Don Pasquale a v Národnom divadle v Prahe dvojtitul opier ruských autorov Slávik od I. Stravinského a Jolanta P. I. Čajkovského. V roku 2017 uviedol v Jihočeském divadle v Českých Budějoviciach novodobú premiéru operety Mikádo autorskej dvojice Gilbert & Sulivan, na festivale Smetanova Litomyšl českú premiéru Händlovej serenaty Aci, Galatea e Polyfemo a v Národnom divadle v Prahe Verdiho operu Maškarný bál. Dominik Beneš pravidelne spolupracuje so Slezským divadlom v Opave, kde inscenoval muzikálové predstavenie Limonádový Joe a českú premiéru Kálmánovej poslednej operety Arizona Lady. V rokoch 2010 – 2014 pôsobil ako lektor a režisér v opernom štúdiu Konzervatória Plzeň a momentálne spolupracuje s oddelením Kultúrnej dramaturgie na Slezskej univerzite v Opave. V Štátnej opere v Banskej Bystrici sa prvýkrát predstavil v roku 2016 réžiou Mozartovho singspielu Čarovná flauta. Po tunajšom inscenovaní opery La Gioconda ho čaká ďalší veľkooperný kus ‒  Mayerbeerov Robert Diabol v Národnom divadle moravskoslezskom v Ostrave. Dominika Beneša profesijne významne ovplyvnili predovšetkým režiséri Jana Kališová, Róbert Alföldi a Jiří Heřman.

Dramaturgie Státní opery zvolila pro svou novou premiéru neotřelý klenot operní literatury, který se zpravidla uvádí na největších světových operních scénách. Ponchielliho zásadní operní kus vychází z tradice velké italské opery, navazuje na Giuseppe Verdiho a předznamenává příchod nejslavnějšího veristy všech dob Giacoma Pucciniho. Já osobně jsem nadšený, že mohu na tomto díle pracovat se skvělým kolektivem Státní opery. Příběh benátské zpěvačky Giocondy, tak jak je napsán a zhudebněn, na mě působí dojmem vzdáleného snového světa plného exotiky a tajemství benátských karnevalových her. Jednotlivé obrazy opery jsou jako pohádkové leporelo o lásce mnoha podob, zradě, pomstě, Boží milosti, oběti a odpuštění. Scény plné žárlivosti a zloby volně přecházejí ve scény míru a odevzdání se. Ústředním motivem opery ale není milostný troj- nebo víceúhelník, ale Giocondina síla překonat sebe sama, k čemuž ji pomáhá její silná víra. Náboženský kontext dává všem hlavním postavám opery důležitý motiv k jednání. Jedny vede k pokoře, důvěře a lásce, ty druhé k pokrytectví, vyvolávání strachu, hrůzy a moci. Oscilujeme tedy na hranici mezi mysticky prozářenými obrazy a dogmatickým smýšlením. Rámcem pro naši inscenaci se stal fenomén „útěku do ráje“, kdy se přes všechny překážky podaří Enzovi a Lauře nastoupit cestu lásky, a to s velkou pomocí hlavní představitelky Giocondy. Ta taktéž volí cestu úniku a určité vykoupení. Těším se, až naše společná plachetnice vyrazí z přístavu k novým zítřkům a oběť Giocondy nezůstane beze smyslu.