Autor a režisérka o Urne na prázdnom javisku

 

 

Martin Čičvák: Osud autora je akceptovať iný pohľad

Čo ťa viedlo k napísaniu „Urny“? Bola to potreba vysporiadať sa s akousi chorobnou anamnézou, ktorá sa nezriedka vyskytuje v divadelnom zákulisí? Alebo túžba upozorniť na všeobecnejšie problémy, keď vzburu herečiek proti režisérovi môžeme vnímať skôr ako akúsi metaforu?

Na začiatku bola len vôľa napísať zájazdovú komédiu – mal som v hlave obraz so štyrmi herečkami, ktoré si kdekoľvek vybalia z auta urnu s popolom a zahrajú hru bez toho, aby potrebovali čokoľvek iné. Až keď som začal písať, vec sa sama v sebe začala polarizovať, na dvere začali búchať dejiny drámy a týraná žena, ktorá je formou aj obsahom skoro každej dobrej divadelnej hry. A to že píšem vlastne kriminálny thriller – na to som prišiel až v momente, kedy som tie herečky vo svojej hlave obsadil v Macbethovi do čarodejníc – tam som pochopil, že toto by mi žiadna z herečiek nikdy neodpustila: keďže každá je predsa lady Macbeth. A zrazu sa objavilo Meetoo a to, čo bolo myslené ako metafora, dostalo konkrétny tvar. Spoločenskú príčinu – politikum.

Ty sám hru vnímaš skôr ako komédiu, tragikomédiu alebo takú žánrovú koláž, ktorá ponúka rôzne interpretácie?

Čo sa týka interpretácií – sám som hru už režíroval, takže mám pevne stanovené mantinely, motívy, príčiny všetkých udalostí, ktoré v hre vznikajú – parafrázované diela svetovej drámy sú schválne vyhrotené k genderovej nekorektnosti a „citáty“ prichádzajú vždy v momentoch, kedy si dámy chcú, resp. potrebujú povedať viac, ako im konvenčný jazyk dovoľuje: prechádzajú do metafory, nechávajú za seba hovoriť javiskové figúry, ktoré sú ale už poznačené, resp. znásilnené režisérom (resp. autorom).

V Činohernom klube v Prahe si  hru sám režíroval, pre košické uvedenie si ju poskytol režijne-dramaturgickej dvojici žien. Nebojíš sa, vzhľadom k citlivosti témy, že cez ženskú optiku dôjde k posunu niektorých tém? Že cez „ženský filter“ sa motivácie v jednaniach postáv môžu ľahko „vychýliť“ od tvojho pôvodného posolstva? Počítal si s takou možnosťou?

To vieš, že sa bojím. Ale zároveň vám absolútne verím. A počítam s tým, že sa budem musieť naučiť prijať každé vychýlenie, ktoré urobíte. To už je osud autora – učiť sa akceptovať iný pohľad na jeho vec.

Pochádzaš z Košíc…k nim sa vzťahujú aj tvoje divadelné začiatky. Plánuješ v budúcnosti napísať niečo hercom z košického divadla priamo na telo a sám sa chopiť réžie?

Práve s Urnou sme boli s Činoherným klubom na zájazde na festivale v Ostrave, kde som sa prechádzal po ulici a počúval „ostravské nárečie“. Ich zaujímavý a vzrušujúci jazyk. A potom som si uvedomil, že jediné miesto v celom Československu, kde ešte na ulici žije jedno ozajstné a krásne nárečie, sú práve Košice – takže som zdvihol telefón, zavolal Milanovi Antolovi a prijal jeho ponuku znova niečo naskúšať v Košiciach – tentoraz som ale vedel, že chcem, aby to bol Pygmalion. Pretože prepis Cockney English, ktorou hovorí Lisa Doolitle, je podľa mňa možný, resp. vzrušujúci, iba ak je to prepis do šarišského (resp. abovského) nárečia. Tak sme tým všetci nadšení a posadnutí a plní vitálnej energie a v septembri ideme na to!

***

Ivana Uhlířová: Zaujíma ma divadlo, ktoré stavia na hercoch

Dvadsať rokov hráš divadlo…aký impulz ťa priviedol k tomu, postaviť sa na druhú stranu a začať režírovať?

Stretla som spolutvorcov, s ktorými vidím veci podobne. To po dvadsiatich rokoch vnímam ako vzácnosť. Preto tá túžba tvoriť vlastný svet…

Aký je vlastne zásadný rozdiel medzi herečkou a režisérkou? Môžeš nám to priblížiť?

Ako herec riešite iba svoju linku – prečo to hovoríte, čo vám vyhovuje, čo robia ostatní v súvislosti s vami…táto optika je veľmi zúžená, ale zase ide viac do hĺbky. Ako režisér máte optiku rozprestretú, riešite veľa vecí naraz a práca s hercom je iba jednou časťou z nich. Vidíte veci z vonku a často vám môžu herecké postrehy prísť nedôležité. Ja ako herečka viem, že je dôležité nepodceňovať ponuky od hercov, ich videnie a ich potreby, preto sú pre mňa poznámky od nich veľmi dôležité. Na druhej strane je potrebné hľadať balans a nedopustiť, aby problém jednej osoby ohrozil celok. Baví ma z hercov vychádzať, meniť zámer, keď je myšlienka silná. Stavať akési pevné, a pritom premenlivé základy, ktoré umožňujú zaujímavé situácie. Hercom dôverujem a preto rada podporujem ich myslenie v javiskovom prejave. Zaujíma ma divadlo, ktoré stavia na hercoch a ich osobnosti a nepracuje s nimi iba ako s bábkami.

V prípade „Urny na prázdnom javisku“ je situácia dosť neštandardná. V pražskej verzii, ktorú režíroval autor hry, Martin Čičvák, hráš jednu z postáv. V Košiciach nehráš, ale hru režíruješ. Je to devíza ohmatať si hru najskôr zvnútra? Alebo ťa to naopak brzdí v rozlete?

Ako herec, ako som už hovorila, vidím zvnútra, ktoré veci fungujú a ktoré nie… To si myslím, že je výhodou. Inak ma nič nebrzdí, mám skvelé herečky a je to tak iné prostredie, že sa mi to nijak nezlieva s tým, čo je v… Prahe? Jej, kde to vôbec je?

V hre „Urna na prázdnom javisku“ nahliadame do sveta herečiek poznamenaných svojou profesiou a do určitej patológie vzťahov, ktorá je pre zovreté prostredie divadla príznačná. Tvoja interpretácia odráža aj niečo z tvojej osobnej skúsenosti?

Určite áno. To, čo je v hre akýmsi zjednodušeným príkladom, pomerne výstižne demonštruje niektoré prejavy divadelnej hystérie, ktorá sa rôzne opakuje…