Režisér, scenárista, kameraman a fotograf Elo Havetta bol všestranný umelec s originálnou poetikou. Pred svojou predčasnou smrťou stihol nakrútiť dva celovečerné filmy, zrelý a svieži debut Slávnosť v botanickej záhrade (1969) a film Ľalie poľné (1972), ktorý patrí k najpozoruhodnejším dielam slovenskej kinematografie. Oba filmy vyšli pod názvom Elo Havetta Collection na 2-DVD a 2-blu-ray nosičoch spolu s Havettovými krátkymi študentskými snímkami z pražskej FAMU.
„Havetta bol ostro ironický tvorca s nadaním vidieť a zobraziť v postavách svojho diela nádheru spojenia komiky človeka s jeho hlbokou ľudskosťou. Jeho postavy hýria samozrejmosťou a odzbrojujúcou úprimnou smiešnosťou bez toho, aby poskytli materiál na posmech alebo súcit. Hovoria a konajú tým najprirodzenejším spôsobom, sú to zemité postavy s robustnou, až rabelaisovskou prostotou, v jeho filmoch vykreslené s porozumením a so sympatiami práve pre ich samozrejmú ľudskosť. O tejto ľudskosti je celé dielo tvorcu,“ spomína na svojho kolegu režisér Eduard Grečner v eseji Tragické nadanie Ela Havettu. Grečnerova spomienka je súčasťou bookletu nového vydania a pochádza z jeho publikácie Film ako voľný verš, ktorú v roku 2015 vydal Slovenský filmový ústav (SFÚ) v edícii Studium.
Elo Havetta absolvoval štúdium odboru fotografie na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, od roku 1961 študoval réžiu na FAMU v Prahe. Než nakrútil svoj debutový film, zbieral skúsenosti ako fotograf, knižný grafik, výtvarný redaktor, živil sa aj ako pomocný režisér a epizódny herec, mal skúsenosti s bábkovým divadlom či aranžérstvom. So svojím rozhodujúcim spolupracovníkom, scenáristom Luborom Dohnalom, sa zoznámil na pražskej FAMU a spoločne vytvorili scenár Havettovho režijného debutu Slávnosť v botanickej záhrade.
Slávnosť v botanickej záhrade možno charakterizovať ako farebnú féeriu o potrebe zázraku v ľudskom živote, vypovedá aj o očarení prírodou a o radosti zo života a pohybu. Havetta vo filme originálne spája inšpirácie naivným maliarstvom, dielami francúzskeho impresionizmu a nemou filmovou groteskou, čerpá tiež z tradícií a ľudových zvyklostí obyvateľov Západného Slovenska. Film má mozaikovité rozprávanie, o ktorom v nedávnom rozhovore pre mesačník o filmovom dianí na Slovensku Film.sk Lubor Dohnal povedal, že „pokiaľ film na diváka pôsobí ako ´koláž´, produkt náhody, sled predstáv, z ktorých predchádzajúca evokuje tú nasledujúcu, potom sa nám podarilo niečo podstatné. Bola to rafinovaná metóda kamuflovanej improvizácie, dosť starostlivo premyslená, s prihliadnutím na rad psychologických, estetických, kultúrnych významov a s potrebou vytvoriť pôsobivú štruktúru, ktorá by sa neopierala o obvyklé stavebné postupy.“
Druhý a zároveň posledný celovečerný film Ela Havettu Ľalie poľné vznikol ako tvorivá parafráza Šikulovej prózy Nebýva na každom vŕšku hostinec. Jeho hrdinami sú vojnoví veteráni, ktorí sa vracajú z prvej svetovej vojny do rodného kraja, kde sa snažia dať svojmu životu zmysel, nájsť opäť istotu a lásku. Rovnako silná je však aj ich túžba po tuláctve a voľnom živote. Digitálne reštaurovaný film Ľalie poľné Ela Havettu minulý rok vo svetovej premiére s úspechom uviedol prestížny Festival Lumière v Lyone, jeden z najväčších a najrešpektovanejších medzinárodných festivalov klasického filmu.
Elo Havetta vstúpil do slovenskej kinematografie v 60. rokoch minulého storočia spolu s Jurajom Jakubiskom a Dušanom Hanákom. Bola to generácia, ktorá priniesla nový pohľad na svet, no ich poetika sa navzájom líšila. „Pre Havettu a jeho rovesníkov je hra osou života, jeho jadrom i zmyslom. Práve vďaka hre mladí filmári/umelci objavovali nové súvislosti, vzopreli sa nude a monotónnosti. Havetta sa nevyhýba ani tragickým polohám, absurdite či smútku, ale vždy ich zobrazuje spôsobom, ktorý skôr spája, než rozdeľuje, zjednocuje gýč a vznešenosť, grotesku a tragiku, bolesť a nadšenie,“ priblížil jeho tvorbu v mesačníku Film.sk filmový historik Václav Macek. Podľa režiséra Eduarda Grečnera „Havetta sa podstatne odlišuje od Jakubiska i Hanáka. Možno iba ľutovať, že sa jeho tvorba tak skoro tragicky uzavrela – z hľadiska štýlu a poetiky podnes nemá nasledovníka. Potreba voľnosti a slobody, miestami až anarchisticky nástojčivá, poznačila Havettovo dielo aj život a stala sa prapríčinou konfliktu s dobou, v ktorej žil. (…) Zomrel veľmi mladý, čiastočne na otrasy akoby zdivočenej doby (tesne po okupácii v auguste 1968), ale najmä na následky vlastnej znásobenej senzibility duše, ktorá nevládala uniesť nesmiernu ťarchu protirečivých požiadaviek rýchlo sa meniacej spoločenskej klímy.“
Súčasťou nových vydaní oboch celovečerných filmov na 2-DVD a 2-blu-ray nosičoch sú aj Havettove krátke študentské filmy z pražskej FAMU Svatá Jana (1963), 34 dnů absolutního klidu (1965) a Předpověď: nula (1966), ktorý Macek považuje za generačný manifest študentov FAMU. Na nosičoch sa nachádza aj dokumentárny film Slávnosť osamelej palmy, ktorý v koprodukcii s SFÚ v roku 2005 nakrútili režiséri Marko Škop a Juraj Johanides. Dokument je poctou Elovi Havettovi a účinkujú v ňom viacerí jeho spolupracovníci. Nosiče obsahujú slovenské a anglické titulky a tiež slovenské titulky pre nepočujúcich. Autorom vizuálu je grafický dizajnér Marek Kianička.
Posledná aktualizácia: 4. decembra 2020 / Komunikácia Protokol
