OBSAH

Príbeh sa odohráva v sídle grófky Marice v Uhorsku

I. dejstvo

Béla Török sa zamestnal ako nový správca na majetku bohatej grófky Marice. Okrem jeho priateľa, husárskeho oficiera Karola Liebenberga, nikto nevie, že je v skutočnosti tiež gróf ‒ volá sa Tasilo a u Marice pracuje inkognito. Bol totiž kvôli dlhom svojho otca nútený predať všetok majetok a zo zarobených peňazí chce našetriť na veno svojej sestre Líze.

Mladá Marica sa cíti vyčerpaná z  neustáleho dvorenia mužov, ktorí majú záujem o jej peniaze. Aby sa vymanila z tejto situácie, oznamuje, že sa zasnúbila s fiktívnym mužom, istým Kolomanom Županom. Jeho meno si vymyslela, no náhoda chcela, žeKoloman Župan skutočne existuje a keď si s prekvapením prečíta inzerát o svojich zásnubách, vyberie sa za Maricou. Predstaví sa ako bohatý chovateľ ošípaných z Varaždína, no je sklamaný, keď oňho Marica nejaví žiadny záujem.

                Tasilo je prekvapený, že Líza je súčasťou spoločnosti Marice ‒ prízvukuje jej, aby zachovala jeho identitu v tajnosti. Medzitým Marica usporadúva večierok. Ako milé gesto pošle víno aj svojmu novému správcovi Tasilovi, ktorý spieva a zabáva sa s Cigánmi. Keď ho Marica vyzve, aby zopakoval pieseň aj pre hostí, odmietne a ona ho urazená prepúšťa. Ihneď však ľutuje svoje rozhodnutie a žiada ho, aby zostal. Priznáva si cit, ktorý v nej zahorel k peknému mužovi ‒ napokon, veď veľkú lásku jej vyveštila i Cigánka Eržika.

2. dejstvo

Uplynul nejaký čas a Tasilo si na Maricinom panstve získal sympatie osadenstva. Medzitým barón Župan zistil, že u Marice nepochodí, a preto presmeruje svoj záujem na Lízu. Láska medzi grófkou a Tasilom rastie a vyzerá to tak, že obaja hľadajú spôsob, ako by mohli svoje životy stráviť spoločne. Tasilo však trpí kvôli jej nápadníkom a svojmu nerovnému postaveniu. Preto sa rozhodne odísť a o tomto odhodlaní napíše svojmu priateľovi. Nedokončený list sa dostane do rúk Marice. Okolnosti sa zvrtnú, keď zlomyseľný Populescu presvedčí Maricu o tom, že správca Török nie je ten, za koho sa vydáva, a že trávi nápadne veľa času s Lízou. List zle pochopí a začne Tasila podozrievať z honby za majetkom a žiarliť na Lízu. Preto ho poníži pred spoločnosťou. Tasilo odchádza a pri lúčení vysvitne, že Líza je jeho sestra. Marica je prekvapená, ale zároveň ju teší, že jeho srdce patrí iba jej.

3. dejstvo

Marica píše Tasilovi pracovné hodnotenie. Oboch vzniknutá situácia evidentne trápi, no sú príliš tvrdohlaví na to, aby prejavili svoje city. Prichádza Tasilova teta Rosenthalová ‒ Tasilov priateľ Karol ju totiž v liste informoval o synovcových problémoch. Tasilo ju z hrdosti nechcel požiadať o pomoc, a preto sa svetaskúsená žena sama chopila činu a odkúpila všetky dlhy jeho rodiny. Situácia naberie na obrátkach. Teta zverejní vzájomný cit Tasila a Marice a medzi mladými ľuďmi dochádza k zmiereniu. Líza zase našla svoje šťastie so Županom, ktorý ju požiadal o ruku.

 

———————————————————————————————————————–

 

Po tom, čo Kálmánova opereta Čardášová princezná prekonala všetky očakávania a stala sa absolútnym hitom divadelných scén Európy a Ameriky, zdalo sa, že ju už nemôže nič prekonať. Kálmán stál pred neľahkou úlohou prekročiť svoj tieň a uspokojiť tak mimoriadny dopyt po operete, ktorá bola v skladateľových rukách typickým rakúsko-uhorským (alebo presnejšie uhorsko-rakúskym) produktom. Čardášová princezná napokon ostala na svojom piedestáli, ale vzniklo zrejme najobľúbenejšie Kálmánovo dielo ‒ Grófka Marica.

Keď Emmerich Kálmán (1882 ‒ 1953) v roku 1918 pracoval na partitúre Das Hollandweibchen, Julius Brammer (1877 ‒ 1943) a Alfred Grünwald (1884 ‒ 1951) mu ponúkli rozpracované libreto. Obaja už mali vysoké umelecké renomé, ktoré si vybudovali vďaka textom k operetám Lea Falla (Die Rose von Stambul ‒ 1916 a Die Kaiserin ‒ 1916) a Franza Lehára (Die ideale Gattin ‒ 1913). Emmerich Kálmán bol v tom čase už skladateľskou hviezdou. Mal za sebou deväť operiet, z ktorých zarezonovala najmä už spomínaná Čardášová princezná (1915). Práve toto dielo sa stalo receptom na úspech. Od neho sa odvíjala Kálmánova neskoršia tvorba i tvorba ďalších operetných skladateľov. Skladateľ našiel recept na hudobný sloh, ktorý bol publiku mimoriadne blízky a, samozrejme, týkalo sa to i páčivých libriet, ktoré verejnosť prenášali do iluzórneho sveta romantiky, sladkobôľnych ľúbostných zápletiek a víťazstva pravej lásky ‒ podobne ako dnes telenovely. Brammer s Grünwaldom ponúkli Kálmánovi dielo založené na knihe francúzskeho dramatika a románopisca Octava Feuilleta Le roman d’un jeune homme pauvre (1858). Kálmán jeho zápletku už dobre poznal – príbeh zasadený do iného kontextu, no s rovnakou pointou využil vo svojej prvej operete Jesenné manévre (1909), ktorá sa s úspechom uvádzala. Tentoraz išlo o príbeh chudobného grófa, ​​ktorý bol nútený ísť pracovať ako správca na majetok bohatej grófky Marice. Kálmán ho odmietol ako nevhodný na operetné spracovanie. O niekoľko rokov neskôr ho však libretisti oslovili znovu. Tentoraz súhlasil, ale len pod podmienkou, že najskôr vyhotovia text na iné plánované dielo ‒ operetu Die Bajadere. Slovo dalo slovo a exotická Bajadéra mala premiéru v roku 1921. Grófka Marica napokon uzrela svetlo sveta 28. februára 1924 a skladateľ sa ňou vrátil od exotických exkurzov do Holandska či Indie naspäť k osvedčeným Cigánom, maďarskému vidieku a najmä k čardášu. Urobil dobre, lebo opereta zaznamenala veľký úspech: do roku 1933 mala 396 predstavení a stala sa jedným z najvýznamnejších hitov divadla Theater an der Wien. Zároveň bola veľkým triumfom práve nastúpeného riaditeľa tohto divadla Huberta Marischku (1882 ‒ 1959), inak herca, operetného speváka, režiséra a scenáristu. Marischka zároveň stvárnil rolu Tasila a Betty Fischer (1887 ‒ 1969) bola prvou Maricou. Pre Maxa Hansena (1897 ‒ 1961) to bola prvá veľká opereta a zahviezdil v nej ako barón Župan. Baróna Populescu stvárnil barytonista Richard Waldemar (1869 ‒ 1946) a ako mimoriadne nadaný komik sa uviedol Hans Moser (1880 ‒ 1964) v postave Penischeka.

V priebehu niekoľkých rokovMaricu hralo prakticky každé veľké divadlo na svete. Už v roku 1926 bola uvedená dokonca aj na Broadway, kde sa v čase od 18. septembra 1926 do 25. júna 1927 odohralo až 321 predstavení a Marica sa stala jedným z najdlhšie uvádzaných titulov 20. rokov. V roku 1938 debutovala v Londýne ‒ tu sa spomína ako najväčší divácky úspech za posledných 20 rokov. V roku 1925 vznikol na námet Grófky Marice nemý film a zvukové filmy nasledovali v rokoch 1932, 1958 a 1973.

Takmer každé číslo v partitúre sa stalo okamžitým hitom. To platí dodnes: piesne ako Joj, Cigán či Nás čaká Varaždín poznajú aj tí, ktorí operete neholdujú. Dielo vzniklo v nemeckom jazyku, no na Slovensku sa uvádzalo v preklade (prebásnení) Ladislava Holoubka. K tomuto prekladu sa po druhýkrát vracia i aktuálna inscenácia Štátnej opery. Práve on totiž obsahuje historickú patinu, noblesu a sentimentálnosť obdobia, ktorého ilúziu vytvára samotné Kálmánovo dielo i režijné stvárnenie Tomáša Pilařa.

 

Emmerich Kálmán ‒ kráľ maďarskej operety

Emmerich Kálmán sa narodil 14. októbra 1882 v malom maďarskom meste Sifók do pomerne zámožnej židovskej rodiny obchodníka Károlya Koppsteina. Keď otec skrachoval, rodina sa presídlila do Budapešti a zmenila si meno na Kálmán. Emmerich mal pôvodne ambíciu stať sa klaviristom, no zo zdravotných dôvodov sa preorientoval na štúdium kompozície. Na Hudobnej akadémii (Zeneakadémia) dostal veľmi seriózne hudobné vzdelanie u nemeckého skladateľa a dirigenta Hansa Kӧsslera (1853 ‒ 1926) a navyše bol tu generačným vrstovníkom veľkých osobností maďarskej hudby, akými boli Béla Bartók (1881 ‒ 1945) či Zoltán Kodály (1882 ‒ 1967). Jeho prvé symfonické skladby boli dobre prijaté, no nepodarilo sa mu ich vydať. Úspech jeho veselých kabaretných piesní ho napokon priviedol k rozhodnutiu zakotviť pri zábavnej hudbe, pri operete. Spolu s Franzom Lehárom (1870 ‒ 1948) sa stal hlavným skladateľom tzv. strieborného veku viedenskej operety. Napokon, operetu veľmi dobre poznal na základe tvorby skladateľov 19. storočia, najmä Franza von Suppého (1819 ‒ 1895), Jacquesa Offenbacha (1819 ‒ 1880), Karla Millӧckera (1842 ‒ 1899), Johanna Straussa ml. (1825 ‒ 1899) či Carla Zellera (1842 ‒ 1898). Vynikajúce prijatie jeho Jesenných manévrov v Budapešti (1908) naštartovalo sériu ďalších populárnych diel ‒ za všetky spomeňme aspoň trojicu Čardášová princezná (1915), Grófka Marica (1924) a Cirkusová princezná (1926). Všetky uviedlo divadlo Theater and der Wien. V roku 1938 musel Kálmán kvôli svojmu židovskému pôvodu opustiť Viedeň a usadil sa v Kalifornii. V roku 1942 nadobudol americké štátne občianstvo. Do Európy sa vrátil až v roku 1949 a od roku 1950 žil v Paríži, kde 30. októbra 1953 zomrel.

Kálmánov kompozičný štýl a hudobný vývoj prirodzene spadajú do troch časových období. Jeho rané diela boli ovplyvnené najmä rómskym folklórom a hudbou jeho rodného Maďarska. Hneď ako sa usadil vo Viedni, rýchlo do svojej tvorby absorboval hudobno-výrazové prvky viedenskej operety, ktoré už skôr zadefinovali Johann Strauss ml., Franz Lehár či Leo Fall. 20. storočie prinieslo do tvorby zábavnej hudobnej kultúry nové prúdy, ktoré Kálmán reflektoval. Zvýšil sa záujem o americkú hudbu, ktorú reprezentoval najmä džez – ten nachádzame prakticky vo všetkých jeho operetách neskoršieho obdobia. Ak sa však pozrieme na Kálmánovu takmer 50-ročnú skladateľskú kariéru, je jasné, že najdominantnejšou črtou jeho tvorby je využívanie uhorských prvkov. Práve schopnosť skĺbiť vo svojej tvorbe všetky tieto tri dôležité prvky spolu s nesporným majstrovstvom melodika zabezpečili niektorým jeho dielam nesmrteľnosť.

Čardáš nachádzame už v prvej skladateľovej operete Jesenné manévre ‒ celkom oprávnene. Veď tento vznikol ako reprezentatívny tanečný typ Uhorska, teda krajiny, ktorá na rozdiel od okolitých krajín nedisponovala tancom, ktorý by reprezentoval jeho kultúru: Rakúšania mali valčík, Česi polku, Poliaci mazurku, Uhri podnietili vznik čardáša. Na základe vplyvu tancov z ľudového prostredia tak vznikol tanec, ktorého staršou formou bol sólový mužský tanec verbunk, novšou párový čardáš. Ten nadobudol takú popularitu, že sa bleskovo rozšíril po celom Uhorsku a prijalo ho aj vidiecke obyvateľstvo. Kálmán veľmi dobre chápal podstatu čardáša, jeho dvojtempovosť, bodkovaný rytmus, synkopickosť, rapsodický charakter a typické novouhorské kadenčné závery. Okrem toho sa ľahšie štylizoval do operetnej podoby ako staršie maďarské sedliacke tance. Veľmi výrazné zastúpenie čardáša nachádzame práve vo finále 1. dejstva Grófky Marice a potom jeho návrat vo forme piesne spievanej titulnou postavou.

Ak chcel Kálmán pôsobiť vo Viedni, musel pochopiť, že osvojiť si „kód“ valčíka je nevyhnuté, pretože viedenské publikum ním bolo priam posadnuté. Preto v jeho diele nachádzame celé spektrum valčíkov od nostalgicky pomalých až po rýchle a energické.

Pochody boli tiež doménou najmä rakúskeho kultúrneho okruhu: išlo o hudbu primárne spojenú s rakúskymi vojenskými dychovými hudbami a v operetách pôsobili veľmi efektne (napr. Das Veilchen vom Montmartre). Rovnako to platilo i v džezovej hudbe, ktorá v 20. rokoch zachvátila európske tanečné podniky. Kálmán ju do svojho diela integroval omnoho skôr, ako sa sám fyzicky ocitol na americkej pôde. Na tomto mieste spomeňme operetuDie Bajadere (1921), ktorá obsahovala foxtrot a schimmy, či dej jeho Die Herzogin von Chicago (1928). Ten sa týkal konfliktu medzi východoeurópskym korunným princom, ktorý trval na valčíkoch a čardášoch, a hosťujúcej americkej milionárky, ktorá chcela spievať a tancovať iba charleston a foxtrot. Keď bol Kálmán nútený na začiatku 2. svetovej vojny utiecť do Spojených štátov, jeho láska k americkej hudbe sa zintenzívnila. Opereta Marinka z roku 1945 už znela oveľa viac ako americká hudobná komédia, než ako jeho tradičnejšie diela. Vo všeobecnosti však možno povedať, že skladateľ dokázal vtlačiť svojim operetám pečať „maďarského zvuku“ – týkalo sa to dokonca aj vtedy ďalších módnych hudobno-tanečných druhov, akými boli valčík, pochod alebo foxtrot. Prvky signifikantné pre maďarskú tradičnú hudbu využíval aj vo forme voľby tonality. Okrem durových a molových nápevov volí i modálne (lydické, mixolydické, dórske) a stretávame sa i s pentatonikou, ktorú nachádzame v najstarších vrstvách maďarskej ľudovej hudby.

Kálmánova schopnosť namixovať vo svojej tvorbe tú správnu esenciu páčivých hudobných prvkov spolu s romantickými a idealistickými námetmi platí dodnes. Stále vie diváka uchvátiť a preniesť do sveta, v ktorom platia pravidlá lásky a víťazstva dobra nad zlom. Kálmánove diela majú niečo, čo ľudia potrebujú bez ohľadu na historickú etapu, v ktorej žijú. Vďaka za ne.

Súpis operiet Emmericha Kálmána

Tatárjárás (Jesenné manévre) – Budapešť, 1908

‒ Ein Herbstmanöver – Viedeň, 1909 (nemecká verzia diela Tatárjárás)

‒ The Gay Hussars – New York, 1909 (americká verzia diela Tatárjárás)

‒ Autumn Manoeuvres – Londýn, 1912 (anglická verzia diela Tatárjárás)

Az obsitos – Budapešť, 1910

‒ Der gute Kamerad (Dobrý kamarát) – Viedeň, 1911 (nemecká revízia diela Az   obsitos)

‒ Gold gab ich für Eisen – Viedeň, 1914 (revízia diela Der gute Kamarad)

‒ Her Soldier Boy – New York, 1916

‒ Soldier Boy – Londýn, 1918

Der Zigeunerprimas (Cigánsky primáš) – Viedeň, 1912

‒ Sari – New York, 1914

The Blue House – Londýn, 1912

Der kleine König – Viedeň, 1912

Zsuzsi kisasszony (Slečna Zuzka) – Budapešť, 1915

‒ Miss Springtime – New York, 1916

‒ Die Faschingsfee – Viedeň, 1917 (nemecká revízia diela Zsuzsi kisasszony)

Die Csárdásfürstin (Čardášová princezná) – Viedeň, 1915

‒ The Riviera Girl – New York, 1917

‒ The Gipsy Princess – Londýn, 1921

Das Hollandweibchen (Holandská žienka) – Viedeň, 1920

‒ A Little Dutch Girl – Londýn, 1920

‒ The Dutch Girl – USA, 1925

Die Bajadere (Bajadéra) – Viedeň, 1921

‒ The Yankee Princess – New York, 1922

Gräfin Mariza (Grófka Marica) – Viedeň, 1924

‒ Countess Maritza – New York, 1926

‒ Maritza – Londýn, 1938

Die Zirkusprinzessin (Cirkusová princezná) – Viedeň, 1926

‒ The Circus Princess – New York, 1927

Golden Dawn – New York, 1927 – spoluautor, filmová opereta

Die Herzogin von Chicago (Vojvodkyňa z Chicaga) – Viedeň, 1928

‒ The Duchess of Chicago – USA, 1929

Das Veilchen vom Montmartre (Fialka z Montmartru) – Viedeň, 1930

‒ Paris in Spring – USA, 1930

‒ A Kiss in Spring – Londýn, 1932

Der Teufelsreiter (Požierač žien, Diabolský jazdec) – Viedeň, 1932

Kaiserin Josephine (Cisárovná Jozefína) – Zürich, 1936

Miss Underground – napísané 1942, neuvedené

Marinka – New York, 1945

Arizona Lady – Bern, 1954 ‒ uvedená posmrtne, dokončená Kálmánovým synom Charlesom

Tomáš Pilař, režisér

Tomáš Pilař patrí k najvyhľadávanejším mladým českým operným režisérom, ktorý má na konte bezmála 60 vlastných inscenácií. Pôsobí tiež ako javiskový výtvarník. Od sezóny 2014/2015 je šéfom plzenskej opery.

V posledných rokoch dosiahol najväčšie úspechy inscenáciami Toscy v San Reme, Rusalky v Jekaterinburgu, Aidy v Plzni, Poľskej krvi a Carmen v Janáčkovom divadle v Brne, Verdiho Sily osudu v Liberci či Honeggerovej Jany z Arku na hranici v Novom divadle v Plzni. V tomto roku úspešne naštudoval v Plzni svetovú premiéru opery Jan Jakub Ryba a v Brne Ponchielliho operu La Gioconda.

Je spoluzakladateľom a režisérom projektu „Noc s operou“, čo je najväčší operný festival pod šírym nebom v Čechách, ktorý každoročne angažuje minimálne 600 účinkujúcich pre grandióznu megašou. Na medzinárodnej úrovni sa venuje aj lektorskej a prednáškovej činnosti, je autorom mnohých „site specific“ predstavení a festivalov.

Časopis Forbes ho vyhodnotil ako jedného z 30 ľudí mladších ako 30 rokov s mimoriadnymi profesijnými úspechmi. Je držiteľom štipendia  Bayreuther Festpiele, držiteľom „Umeleckej ceny mesta Plzne“, získal prvé miesto v kostýmovej súťaži medzinárodného festivalu „Divadelní svět Brno 2014“ a je účastníkom finále londýnskej „Linbury Prize 2009“.

Jeho inscenácie sú charakteristické dominantnou vizuálnou zložkou, detailnou prácou so svetlom, temporytmom inscenácií a ich spirituálnym zameraním.

 

Čo pre teba ako milovníka hudobno-dramatického umenia znamená opereta?

Bude to znít jednoduše, ale opereta musí být krásná a zábavná. A to krásná v tom estetickém slova smyslu. Zastávám totiž názor, že v operetě se zcela záměrně a přiznaně noříme do pohádky pro dospělé, do pohádky, která ukazuje život takový, jaký není, ale po jakém všichni toužíme. A to s tou velkou a důležitou podmínkou, že se pořád pohybujeme na půdorysu vysoce hodnotného umění, a přestože opereta často hraničí s kýčem, nejedná se o plytkou a lacinou zábavu. A přiznám se, že já jako divák operety jsem opravdu velmi náročný, protože kromě té zábavy vyžaduji i všechny ostatní umělecké atributy, které má inscenace hudebního divadla mít.

Čo robí operetu operetou?

Opereta musí být velmi dobře vyváženou kombinací činohry, zpěvu a tance.  A ve všech těchto disciplínách musí být mistrovská. A možná právě proto ji jako režisér často považuji za provozně náročnější žánr, než je třeba opera, protože v operetě se neschová jediné hluché místo. Vše se musí dokonale prolínat a neztrácet na tempu, a hlavně opereta musí hovořit přímočaře. A stejně jako v opeře zde platí, že „prima la musica poi le parole“ tedy, že beze špičkových interpretů a pečlivého hudebního nastudování se neobejdete.

Akú víziu si mal pred inscenovaním Grófky Marice?

Osobně mám ze všech operetních regionů nejbližší vztah právě k operetě maďarské. Je mi na ní velmi sympatický vliv lidové hudby, který ji činí jaksi velmi přístupnou a lidskou, a navíc v Kálmánových dílech mě vždy oslovovala vyváženost mezi komickou a určitou vážnější a melancholickou rovinou jeho námětů. Ne nadarmo se říká, že Kálmán přinesl do operety slzy. A právě to bylo moje dramatické východisko – zachytit v dramatické postavě Marici jak její „operetní“ stránku rozšafné a jiskřivé hvězdy všech večírků, tak i její skryté osobnostní stránky, bolesti její duše a osamělost. A taktéž u Tasila, jejího protihráče, se nesoustředit jen na to, co je na povrchu, ale podívat se hlouběji na motivy jeho chování. Nicméně to vše je rámováno plejádou ryze komických figur, ke kterým se s plnou odvahou stavím jako k figurám operetním a zábavným.

Akú podobu napokon dostala na javisku Štátnej opery?

Mým cílem je pozvat diváky do snu o romantickém, krásném životě, kde láska zvítězí a kde je o zábavu postaráno. Při hledání historického rámce jsem se opřel o skutečnost, že v době, kdy Kálmán operetu psal, už byly šlechtické tituly v Maďarsku zrušeny, a tudíž jsem se rozhodl ji situovat do časů jeho mládí a prvních lásek, kolem roku 1900, což je doba vrcholící secese. A tuto dobu na jevišti maximálně rozpohybovat do energické a dynamické inscenace s velkým zastoupením tanečních čísel a velmi silně dominující vizuální složkou.

Opereta je do veľkej miery vizuálna záležitosť – aké výtvarné riešenie ste zvolili?

V první řadě se opírám o nádherné historizující kostýmy Aleše Valáška, které odkazují na střih dobové módy a jsou neskutečně velkolepé. Jejich pastelové barvy jsou na první pohled poetické a optimistické a siluety opravdu grandiózní. Scénu tvoří vysoké bílé štukové palácové zdi postavené na lesklé, zrcadlové podlaze a dohromady s kostýmy nás přenášejí do téměř pohádkově poetického prostředí. Zcela zásadní složkou vizuálu je i propracovaný světelný design, který pracuje s některými prostředky, které ve zdejší opeře ještě nebyly použity, jako je třeba spodní přední plošné svícení. A vůbec, světlo je hned vedle herce mým nejdůležitějším jevištním výrazovým prostředkem!

Ako sa ti pracovalo so súborom Štátnej opery?

Ve zdejší opeře vládne radost, nadšení a kreativita. Máte velmi mladý soubor a práce s ním je pro mě opravdovou vášní. A moc mě těší, že s vámi můžu pracovat právě na operetě, protože pro ni je tahle pozitivní energie tak zásadní. A dodávám, že všichni jsou ochotni pracovat na sto procent, protože opereta, chtě nechtě, musí být zkrátka „vydřená“. A pod čarou dodávám, že Banská Bystrica patří mezi nejhezčí města, ve kterých jsem pracoval. A už teď vím, jak moc se mi bude stýskat po procházkách nádhernou okolní přírodou!!!

 

Štátna opera Banská bystrica