Francisco Goya Vízie

 

Na základe dobrých kontaktov s českými kolegami nám túto vzácnu zbierku zapožičal Národný památkový ústav v Kroměříži. Zbierka sa náchádza v jedinečnej Majoritnej knižnici Štátneho zámku v Hradci nad Moravicí, ktorá obsahuje viac než 15 000 kníh, rôzne dobové listiny a tlače a  patrí k najcennejším v Českej republike.

Francisco Goya y Lucientes

* 30. marec 1746, Fuendetodos, Španielsko – † 16. apríl 1828, Bordeaux, Francúzsko)

Francisco Goya bol najdlhšie žijúcim a najvplyvnejším géniom európskeho maliarstva 18. storočia. Jeho monumentálne dielo je charakteristické polaritou barokového rozmachu a klasicistickej jasnosti. Príznačná je obdivuhodná kompozícia, zjednodušená technika, veľmi originálna farebnosť a svetlosť. K osobitým črtám maliarovho prejavu patria formálna deformácia tvaru a fantastika obsahu.

Umelecký odkaz Goyu je o to pozoruhodnejší, že hoci bol v podstate autodidakt, nielenže uzavrel kapitolu „tradičnej“ španielskej maľby, ale svojím tvorivým odkazom inšpiroval mnohých neskorších maliarov, najmä francúzskych.

Francisco Goya y Lucientes bol posledným z veľkých starých majstrov, ktorých dielo priviedlo na svet nové, moderné maliarstvo.

ROZMARY (CAPRICHOS)

Na vytvorenie tohto grafického súboru pomýšľal Francisco Goya dlhší čas. Začal sa ním zaoberať už v roku 1797, v čase pobytu na vidieckom panstve Sanlúcar do Barrameda, kam ho pozvala ovdovelá vojvodkyňa z Alby, dlhoročná priateľka a milenka, rok po smrti svojho manžela.

Tematika grafík je čisto epická, podložená satirickým a sarkastickým pohľadom na svet a nemilosrdnou kritikou spoločnosti a jej manierov. Použitím reálnych detailov zosmiešňuje autentické osoby a jednotlivé profesie, častými aktérmi deja sú tiež zvieratá v úlohe metaforických podobenstiev, prevzatých z reálneho sveta ľudí. V námetoch niektorých kompozícií sa objavujú taktiež čarodejnícke scény s fantasknou atmosférou plnou prízrakov, prekračujúce úzko kritický rámec súboru.

Caprichos, vydané v celkovom náklade 267 sérií, sa vďaka útočnej sarkastickosti nemohli nestretnúť s adekvátnym pobúrením, a to najmä v tradične konvenčnom prostredí madridskej najvyššej spoločnosti. Aj preto sa veľká časť súborov nepredala a Goya ich – spoločne s tlačovými doskami – ponúkol 7. júla 1803 kráľovi. Panovník dar prijal a venoval do zbierok Akadémie sv. Ferdinanda, autorov syn dostal doživotnú rentu vo výške 12 000 reálov ročne.

Pri tvorbe finálneho súboru použil Goya veľké množstvo starších prípravných predlôh, prevedených červenou ceruzou, červeným atramentom a rudkou. Niektoré dosky pripravené pre vydanie v roku 1797 boli napokon v konečnej verzii vypustené, zrejme preto, že obsahovali až príliš priehľadné narážky na skutočné postavy.

Pre titulný list vyryl Goya vlastnú podobizeň z profilu. S cylindrom na hlave sa v nej vzdal vzdorovitosti nepoddajného „umelca“ a dodal si vzhľadu usporiadaného, úctyhodného mešťana.

Dosky k Rozmarom boli spracované nevšednou technikou kombinácie leptu a akvatinty, ktorá umožnila maliarsky pôsobiacu modeláciu objektov a tónovo mäkko odstupňovanú perspektívu, niektoré z nich Goya retušoval hladidlom a dosiahol tak veľmi pôsobivý šerosvitový účinok.

Intenzívne línie leptov dotvárajú skvelo položené kontrasty s bohatou škálou odtieňov, ich kompozičná osnova je veľmi často určená lineárnou trojuholníkovou schémou so zdôraznenými odvesnami. Vrcholná umelecká precíznosť dodáva námetom na razancii, Goyov expresionizmus dosahuje v Rozmaroch maximum.

Vďaka dokonalej obsahovej aj formálnej harmónii sa stali nepochybne jedným z najznámejších prejavov španielskeho umenia a značnou mierou prispeli k umelcovmu svetovému presláveniu. Tvorba je vysoko aktuálna aj v dnešnej dobe.