Výzvou na autorskú výstavu sa nestal prázdny výstavný priestor, ale nestála expozícia starého umenia, ktorej ambíciou je signálne predstavovať i súčasné umenie v konfrontácii s historickými koreňmi dejín slovenského výtvarného umenia. Spojenie starého umenia so Zelinkovými prácami prinieslo vzájomne obohacujúci dialóg, ale i konflikt a napätie. Potenciál netradičného spojenia starého a nového bol zjavný viacerými parametrami Zelinkových sôch voľne evokujúcich pompejskú drámu sopečným popolom mumifikovaných tiel ľudí i zvierat rímskej doby. Príbuznými parametrami so starým umením v jeho tvorbe sú archaický a archetypálny jazyk, ľudské telo, interpretácie kresťanskej ikonografie, symbolika zvierat, tvarová deformácia. Prítomnosť nadreálnosti a neskutočnosti v jeho dielach má pritom podstatu v životnom rozmere, realite a v súčasnom svete.
Zelinkove sochy vychádzajú z tradičného figurálneho sochárstva, zobrazujú ľudí a zvieratá na hranici medzi živým a mŕtvym. Sám autor sa viac prikláňa k tomu, že sú predsa len viac o živote ako smrti. A to návratom k prapodstate významu sochárskeho umenia, ktorou je fixovanie podoby človeka a zvierat na večnosť. Zelinka sa sústreďuje na telo, telesnosť a jej dočasnosť cez akceptovanie vlastností a špecifických kvalít materiálov. Necháva zaznieť to, čo iní pri procese tvorby skrývajú a retušujú. Zaujíma ho hľadanie podstaty, hĺbky života, akokoľvek tento jeho záujem vyznieva pateticky, je komunikovaný priamo, úprimne a bez zaťaženia špekuláciami. Sochami Zelinka vyjadruje prírodné a ľudské zákony, ich vzájomné vzťahy a narušené väzby zo strany človeka. Obnovuje etický rozmer mumifikáciou nájdených uhynutých zvierat, prekračuje hranice života a smrti.
Zelinka tvorí precízne, sústredene s tým, že experiment a proces, teda akcia je na prvom mieste a výsledok na druhom. I rozmerovo malá socha v sebe skrýva monumentálnosť, pritom rozmery jeho diel sú dôležité, pretože odkazujú na životný, ľudský rozmer. Vychádzajú z reálnych mier zobrazených technikou odtláčania tela (ľudského i zvieracieho) do hliny a následným nanášaním betónu, alebo liatím sadry priamo z foriem zvieracích koží. Zakomponuje náhodu i čaro nechceného, ktoré zafixuje ako originálnu stopu sochárskeho procesu.
Nové cesty i témy figurálneho umenia sú v prirodzenej a nenútenej súčinnosti s materiálom a jeho podstatou. Jeho sochy sú intuitívne, emocionálne, haptické, nepokojné a dynamické. Na hrane s monštruóznym a strašidelným až hororovým vyznením. Tento efekt vychádza z telesnej deformácie, ktorá nám v kontexte stálej expozície pripomenie manieristickú štylizáciu záverečnej fázy baroka.
V súčasnom svetovom umení nájdeme u viacerých sochárov/sochárok tendenciu transformovaných tiel zobrazených ako monštrá, kreatúry, hybridné telá, postapokalyptické telá evokujúce smrť ako reakciu na politické a ekonomické problémy dneška vyvážené však istým prvkom hravosti, ktoré tieto chmáry zároveň rozptyľujú, nadľahčujú a robia existenciu práve iróniou znesiteľnejšou (Berlinde De Bruyckere, Daphne Wright, Thomas Houseago a ďalší).
Vladimíra Büngerová, kurátorka
Posledná aktualizácia: 11. marca 2020 / MKSR Admin
