Krajina stredu

Krajina stredu je otvorený cyklus dokumentárnych fotografií Jána Viazaničku, ktorými už niekoľko rokov systematicky mapuje mikroregión Severného Podpoľania, kam patria obce Dúbravica, Poniky, Ponická Huta, Čerín, Čačín, Hrochoť, Horná a Dolná Mičiná a ďalšie stredoslovenské obce. Lokalita je špecifická geograficky – prírodná chránená oblasť Poľana, množstvom významných historických pamiatok sakrálnej a svetskej architektúry stredoveku a bohatým folklórnym dedičstvom. Viazanička sa však nezameriava na miestopisné záznamy známeho kultúrneho dedičstva, naopak, skúma región okom dokumentárneho fotografa, ktorého viac zaujíma súčasná vizuálna podoba lokality ako jeho cenená kultúrna minulosť. Osobným spoznávaním prostredia a ľudí, ktorí v ňom žijú, a postupným zbieraním fotografických záberov zachytáva obraz aktuálne živej a žitej reality slovenského vidieka.

Charakteristiky pojmov ako vidiecke, rurálne sa v odbornej literatúre objavujú v rôznych súvislostiach, pričom k najstarším patrí urbánno-rurálne porovnávanie a z neho vyplývajúca idealizácia vidieka. Vykonštruovaná idealizácia rurálneho, spojená s nostalgiou za strácajúcim sa svetom vidieckej homogenity a tradície, sa v minulosti premietala aj do umeleckej tvorby. Od polovice 19. storočia prevažovala v slovenskej literárnej tvorbe, tvorila jeden zo silných prúdov výtvarnej moderny monumentalizujúcej „slovenský mýtus“, predovšetkým v tvorbe Martina Benku a uplatnila sa aj v etnograficky a sociálne-humanisticky orientovanej dokumentárnej fotografii 20. storočia, v tvorbe Karola Plicku či Martina Martinčeka. Nastupujúce generácie dokumentárnych fotografov stratili o tému vidieka záujem takmer úplne. V masovom strednoprúdovom diskurze prevládol trend idealizácie vidieka, kultúry a hodnôt s ním spojených a prežíva v rôznych podobách komercionalizácie a politického zneužívania dodnes.

Ambíciou výstavy Krajina stredu je preto prispieť ku kritickému skúmaniu nášho vnímania vidieka aj prostredníctvom súčasnej dokumentárnej fotografie Jána Viazaničku, ktorá pripomína a obnovuje záujem o rurálnu tému v retro čiernobielej, no obsahovo aktualizovanej realizácii. Zaznamenáva koncepty prežívania rurálneho v dnešnej spoločnosti a pokúša sa hľadať odpovede na otázky: Aká je podoba súčasnej vidieckej kultúry a identity, a čo v súčasnom diskurze rurálne a ruralita vlastne znamená?

Jednotlivé fotografie boli z rozsiahleho dokumentárneho cyklu kurátorkou selektované a na výstave komponované takým spôsobom, aby vytvárali tematické a asociatívne polia, ktoré referujú k širším sociokultúrnym fenoménom. Tie môže divák odčítať z bizarno-satirickej epiky fotografických záberov kombinovaných s konceptuálnejšie strohejšími pozorovaniami Jána Viazaničku a ich vzájomných vzťahov, ako aj z textovo-grafických intervencií Milana Zvadu, ktoré vstupujú do priestoru architektúry výstavy v podobe krížoviek. Ironicky zvolený krížovkársky žáner je naplnený intelektuálnym obsahom reflektujúcim vystavené fotografie v globálnejšom kontexte, odhaľujúcom naše zaužívané predstavy a stereotypy nielen o vidieku samotnom.