Majstri a majsterky ľudovej umeleckej výroby za rok 2022

Čestný titul majster/majsterka ľudovej umeleckej výroby udeľuje ÚĽUV spoločne s Ministerstvom kultúry SR od roku 1959 každoročne jednotlivcom za umelecký prínos a dosiahnuté výnimočné výsledky pri rozvíjaní konkrétneho výrobného postupu ľudovej umeleckej výroby a tradičných remesiel. O udelení titulu rozhoduje odborná komisia zložená z výtvarníkov, etnológov, dizajnérov a ďalších odborníkov.

Tento rok boli ocenení traja výrobcovia a dve výrobkyne, ktorí svojou prácou majstrovsky uchovávajú a autorsky rozvíjajú jedinečné prvky nášho kultúrneho dedičstva pre budúce generácie. Dňa 14. septembra 2022 si v bratislavskom sídle ÚĽUV-u prevzali ocenenia za maľbu na skle Iva Benáčková, za čipkárstvo Angela Czintelová, za džbankársku výrobu/maľovanie majoliky Juraj Hanulík, za výrobu kyjatických hračiek Ladislav Hedvigi a za výrobu bičov Ľuboš Majan.

Iva Benáčková pochádza z Levoče, žije a tvorí v Dolných Jirčanoch pri Prahe. K maľbe na sklo si našla cestu aj vďaka svojej mame, produktívnej sklomaliarke Zuzane Valérii Benáčkovej, ktorej často pomáhala s pomocnými prácami pri rámovaní obrázkov. V tvorbe preferuje pozitívne motívy, zobrazujúce radosť zo života, hudbu, ženskosť, nehu, ale aj detskú radosť či lásku. Niekedy svoje predstavy zobrazuje s dávkou vtipu, inokedy snovo až fantazijne – najmä pri okrídlených anjeloch či letiacich vílach, rozsievačkach kvetov a hviezd. Vo svojich obrazoch autorka ponúka aj pohľad na ľudové zvykoslovie, tému Vianoc, fašiangov či svadieb, výjavy z dedinského prostredia, motívy mladosti. Iva Benáčková  patrí k posledným nositeľom odkazu ľudovej maľby na skle, ktorí plne rešpektujú zákonitosti tejto remeselnej techniky. Domáce tradície tohto druhu výroby však svojsky pretavuje do súčasnej podoby, vďaka čomu je jej tvorba stále živá.

Angela Czintelová z Rožňavy je propagátorkou gemerskej paličkovanej čipky, pričom kladie dôraz na zachovávanie pôvodných predlôh a techník. Nepochádza z čipkárskej rodiny, no predsa len si našla cestu k tomuto remeslu cez svoju susedu pani Sabovú, ktorá jej bola prvým vzorom. Výsledkom jej štúdia etnografie a folkloristiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave bola diplomová práca Výskum paličkovanej čipky na Spiši. Paličkovanej čipke sa aktívne venuje od roku 1996. V roku 2002 jej vyšla kniha Gemerská paličkovaná čipka, do ktorej zozbierala a prekreslila 13 najznámejších gemerských vzorov používaných na okrajových čipkách a čepcoch. Vo svojej tvorbe sa zameriava najmä na pletenie pásikovej paličkovanej čipky gemerského typu. Okrem obrázkov v drevenom ráme zhotovuje aj úžitkový textil v podobe prikrývok obdĺžnikového tvaru.

Juraj Hanulík žije v Pezinku a tvorí v podniku Slovenská ľudová majolika Modra. Zamestnal sa v nej už v roku 1976, keď na tamojšej odbornej škole vyštudoval odbor umelecký keramikár. Vo svojej práci sa zameriava na modelovanie a najmä maľovanie úžitkových predmetov, pričom ovláda aj technologické postupy, ako je točenie na mechanickom kruhu, vytáčanie do foriem, prelamovanie tanierov, zhotovenie prototypov sadrových foriem či liatie do sadrových foriem. Veľkou inšpiráciou je preňho rukopis starých habánskych majstrov – neustále skicovanie ich vzorov ho posúva ďalej aj v jeho vlastnej tvorbe.

Ladislav Hedvigi žije v Rimavských Zalužanoch, kde má aj dielňu na výrobu drevených kyjatických hračiek. O zhotovovanie drevených hračiek sa začal zaujímať popri svojich deťoch, výrobe tej kyjatickej sa venuje od roku 2012. S ÚĽUV-om spolupracuje od roku 2016 vďaka výtvarníkovi Petrovi Heribanovi. Hračky vyrába z bukového dreva pôvodnými technologickými postupmi bez použitia spojovacích kovových prvkov. Typický geometrický ornament rytý do moridlom nafarbenej plochy vytvára za pomoci špeciálnych kružidiel. Popri samotnej výrobe je pozoruhodná aj popularizačná činnosť Ladislava Hedvigiho na tomto poli, vďaka ktorej je dnes kyjatická hračka známa aj širšej verejnosti.

Ľuboš Majan, výrobca bičov z Rimavskej Soboty, sa dostal k ľudovému remeslu cez bič zavesený na plote kamarátovho starého otca. Ten ho vyrobil ešte v mladosti, a hoci bol už takmer rozpadnutý, stále bol funkčný. Zdobený bol jednoducho, ale pre 14-ročného Ľuboša Majana mal veľké čaro. Zhotovil preto svoj vlastný. Tomuto druhu tradičnej výroby naplno prepadol vďaka patronátu majstra výrobcu Samuela Švantnera. Pätnásťročný sa prihlásil do ÚĽUV-u ako najmladší záujemca o spoluprácu. Vo svojej tvorbe sa snaží zachovať postupy, ktoré sa používali pri výrobe bičov na Gemeri v minulosti. Rokmi ich má už prakticky overené. Svoje znalosti posúva ďalej pri rôznych podujatiach a tvorivých dielňach. Z ďalších tradičných výrob ovláda výrobu kožených opaskov, káps i pastierskych nožov. Baví ho rešpektovať staré tvary, aby sa ich krása zachovala aj pre budúce generácie.