Čičmiansky ornament, vo forme štylizovaných geometrických vzorov, sa v najväčšej miere rozvinul v podobe výšivky a ako dekoratívny prvok vonkajších stien zrubových domov. Maľby na domy, inšpirované bohatou tradíciou miestnej výšivky, sa robili bez predkresľovania, spočiatku bielou hlinou, neskôr vápnom. Plnili nielen úžitkovú, ale aj ochrannú funkciu. Vyhlásením časti obce za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry v roku 1977 čičmianske ornamenty vstúpili do širšieho povedomia ako národno-reprezentatívny prvok.
Tradícia salamandrového sprievodu sa datuje od založenia banskoštiavnickej Baníckej akadémie v roku 1762. Pôvodne išlo o vážny a slávnostný pochod študentov a funkcionárov školy pri významných príležitostiach, akými boli prvé fáranie, šachtág, pohreb a pod. Názov sprievodu je odvodený od kľukatého pohybu salamandry škvrnitej. Jeho aktéri totiž prechádzali v rytmickom slede z jednej strany cesty na druhú pripomínajúc jaštericu. V sprievode boli sprítomňované historické udalosti mesta, démonické postavy späté s baníckou prácou a ďalšie osobnosti i figúry spoločenského života Banskej Štiavnice.
Tradičné bábkarstvo predstavuje neoddeliteľnú súčasť umeleckej kultúry Slovenska. V minulosti boli nositeľmi bábkarskej tradície rodiny kočovníkov, ktoré sa profesionálne venovali divadelnej produkcii. K najznámejším patrili Stražanovci, Anderlovci, Nosálekovci, Sajkovci, Fábryovci, Dubovskí atď.
Bábkarský repertoár, vychádzajúci z európskych vzorov, prechádzal v slovenskom prostredí procesom folklorizácie. Obohacoval sa nielen o špecifické domáce jazykové a tematické prvky, ale aj o vlastnú typológiu postáv či výtvarné poňatie bábok. K najznámejším patria komické postavy Gašparka a kmotrov – sedliakov Škrhola a Trčku.
Gajdy, ako organická súčasť tradičného inštrumentária, i celá gajdošská kultúra reprezentujú dlhodobú hudobnú tradíciu, prevažne roľníckeho a pastierskeho obyvateľstva Slovenska, ktorá sa zachovala dodnes. Slovenské gajdy sú svojou konštrukciou súčasťou širších stredoeurópskych kultúrnych kontextov, avšak viaceré ich atribúty sú vnímané ako identifikačné znaky domácej ľudovej kultúry. Ide napríklad o technologické postupy výroby, estetické stvárnenie nástrojov, rozmanité štýlové znaky gajdošskej interpretácie, piesňový a tanečný repertoár, rituály súvisiace s gajdami a pod.
Zápis prvkov do národného zoznamu je základnou podmienkou pre uchádzanie sa o zápis do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. V tomto roku Slovenská republika oslavuje 20. výročie vstupu do UNESCO a desiate výročie prijatia Dohovoru UNESCO o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva.
Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska je súpisom významných prvkov a praktík, ktoré sú uznávané spoločnosťami i jednotlivcami a pretrvávajú v súlade s univerzálnymi princípmi ľudských práv, rovnosti, podpory a vzájomnej úcty medzi kultúrnymi spoločenstvami. Tieto prvky sú v súlade s prostredím i historickými podmienkami spoločenstiev, ktorým poskytujú pocit kontinuity a identity, podporujúc tak kultúrnu rozmanitosť i tvorivosť.
Centrum pre tradičnú ľudovú kultúruje odborným pracoviskom SĽUK-u, ktorého úlohou je realizovať Dohovor UNESCO o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva a vládnu Koncepciu starostlivosti o tradičnú ľudovú kultúru. Jeho činnosť sa sústreďuje na dokumentovanie, uchovávanie a spracovanie javov tradičnej ľudovej kultúry, ich inventarizáciu a sprístupňovanie. Je hlavným realizátorom tvorby Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska i Reprezentatívneho zoznamu programov, projektov a aktivít, ktoré najlepšie odrážajú dohovor o nehmotnom kultúrnom dedičstve.
Viac informácií o prvkoch a činnosti Centra pre tradičnú ľudovú kultúru nájdete na: http://www.ludovakultura.sk/
referát styku s médiami MK SR
Posledná aktualizácia: 11. marca 2020 / MKSR Admin
