Čakáš na vlak.
Pravdepodobne si netrpezlivá, chceš čo najskôr nastúpiť a cestovať. Či už si na začiatku svojej púte alebo na ceste domov, čakanie na dopravný prostriedok sa zvyčajne nepovažuje za dobre využitý čas.
Predstavte si čakanie na vlak … stojíte na otvorenom nástupišti … je marec. Máte pobalené tašky a ste obklopená neznámymi tvárami … výnimkou je tvár vašej staršej sestry, ktorú ste si zidealizovala.
Ale vy nie ste netrpezlivá. Bojíte sa, pretože neviete, kam idete, dokonca ani prečo ste na tomto nástupišti. Keby ste len nemuseli nastúpiť do vlaku! Ak by ste mohli vziať svoju sestru za ruku a spolu s ňou odísť preč…
Bola to Edita Grosmanová (rodená Friedmanová), takmer 18 – ročná, a jej sestra Lea, takmer 20 – ročná a okrem nich takmer tisíc ďalších dievčat v podobnom veku, ktoré vtedy stáli na železničnom nástupišti v Poprade 25. marca 1942.
Navzájom neznáme, boli poslané do Auschwitzu. Nacistický tábor smrti, neslávne známy svojimi plynovými komorami a krematóriami.
História si túto skupinu dievčat bude pamätať ako prvý organizovaný transport židovských žien zo Slovenska do nacistického koncentračného tábora.
Presne o 75 rokov neskôr 25. marca 2017 sa Edita vrátila na rovnaké nástupište. Opäť stála obkolesená cudzími tvárami, ale Lea už nebola po jej boku – zomrela v tábore.
Ale tentokrát Edita nebola v nebezpečenstve. Na tom istom nástupišti stanice mesta Poprad sa zhromaždila skupina hodnostárov mesta i občanov, jej rodina a priatelia na slávnostnom ceremoniáli, počas ktorého si uctili tisíc dievčat z prvého transportu.
Deň bol chladný a veterný a obloha bola briliantovo modrá. Vlaková stanica stojí na úpätí Vysokých Tatier, obľúbenej turistickej destinácie.
Horské pásmo tvorí hranicu medzi Slovenskom a Poľskom. Auschwitz je odtiaľto vzdialený približne 300 kilometrov na opačnej strane pohoria.
Spomienka na hrozný osud Židov počas druhej svetovej vojny je jasná v mysliach ľudí, ktorí v tento marcový deň vzdávajú svoju úctu obetiam.
Počas celej ceremónie, keď hovoril profesor histórie Pavol Mešťan a izraelský konzul na Slovensku, sa Edita väčšinou držala pokojne.
Ale keď pozrela hore a uvedomila si počet zhromaždených ľudí, ktorí tu boli, aby si uctili ju i ostatné dievčatá kladúc vence, mnohí pritom šepkali krátku modlitbu, vyšiel z jej úst tichý výkrik a ston.
„Generácie po vojne musia platiť za hriechy svojich predkov,“ zašepkala Edita. „Je to strašné – nemali nič spoločné s nacistami ani tábormi, ale sú to tieto srdcia, ktoré sú teraz naplnené ľútosťou.
Prehovoriac k zhromaždenej skupine Edita zdôraznila, že ak sa nenávisť uvoľní, povedie k zlým skutkom.
„Je na to vás, aby ste vychovali svoje deti a svoje vnúčatá takým spôsobom, že nebudú musieť stáť ako teraz vy, uctievať pamiatku mŕtvych,“ povedala Edita. „Želám vám silu, aby ste sa nikdy nenaučili nenávidieť“… a ukazovala na veniec, obrázky a pamätné sviečky na nástupišti …vzápätí dodala: „nenávisť je to najhoršie zlo, ktoré k tomuto viedlo.“
Posledná aktualizácia: 11. marca 2020 / MKSR Admin
