S Pavlom Brankom odišiel kúsok slovenskej filmovej pamäti

Najdlhšie aktívny slovenský filmový kritik, historik, publicista, teoretik dokumentárneho filmu a prekladateľ Pavel Branko zomrel 17. augusta 2020 vo veku 99 rokov. Branko, ktorý slovenský film sprevádzal od konca druhej svetovej vojny, patril spolu s Agnešou Kalinovou a Petrom Mihálikom k dominantným filmovým kritikom povojnovej éry. Prial si, aby sa informácia o jeho úmrtí dostala na verejnosť až po pohrebe. Ten sa konal v bratislavskom Slávičom údolí dnes dopoludnia.

Pavel Branko sa narodil 27. apríla 1921 na palube lode, ktorou sa jeho otec vracal z vojnového zajatia. Brankovým rodným mestom sa tak stal Terst. Detstvo strávil na Hačave (dnes časť Hnúšte) a začiatkom 30. rokov sa rodina presťahovala do Bratislavy. Po štúdiu na gymnáziu na Grösslingovej ulici nastúpil s ambíciou stať sa leteckým konštruktérom na Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave. Štúdium prerušilo stíhanie za politickú príslušnosť a činnosť v protifašistickom odboji. Nasledoval dlhý pobyt vo vyšetrovacej väzbe. V prvostupňovom súdnom procese s „podvratníkmi“, ako ich označovala dobová tlač, padli dva rozsudky smrti, Brankovi sa ušlo doživotie. Vyššie súdy rozsudky zmiernili. Pred koncom vojny Branka odvliekli do koncentračného tábora v Mathausene, kde strávil tri mesiace.

Po vojne sa živil ako prekladateľ na voľnej nohe, popri tom od roku 1948 prispieval ako filmový publicista do Pravdy, Práce, Nášho filmu, Kultúrneho života, Smeny a ďalších periodík. Na rozpor ideálov komunizmu s praxou reagoval Branko istým typom „vnútornej emigrácie“. V rokoch 1952 – 1956 žil na samote vo Vysokých Tatrách a venoval sa iba prekladu. Po návrate do Bratislavy bol až do konca 60. rokov redaktorom časopisu Film a divadlo a prispieval aj do ďalších periodík. Ako jeden z prvých kritikov svoju pozornosť výrazne zameral aj na dokumentárnu tvorbu. V tomto období mu vyšli publikácie Slovenský krátky film 1945 – 65 (1965) a Karol Skřipský (1966). V rokoch 1968 – 70 viedol scenáristicko-dramaturgický kurz na VŠMU. Škola mu v roku 1997 udelila čestný doktorát. Počas normalizácie sa dostal na zoznam nepohodlných autorov, neskôr sa mohol venovať aspoň prekladu. Od roku 1970 pôsobil dva roky ako odborný pracovník Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Vytvoril tu dva zásadné texty. Prvé výstižné dejiny slovenského filmu po roku 1945 a teoretická práca o dokumentárnom filme vyšli knižne pod názvami Od začiatkov po prah zrelosti. Slovenský film 1945 – 1970 a Mikrodramaturgia dokumentarizmu. Normalizácia Branka vyhnala aj zo Slovenského filmového ústavu, a tak v roku 1973 odišiel do dôchodku.

Po revolúcii v roku 1989 sa Pavel Branko vrátil k písaniu o filme, na vydaní viacerých jeho diel sa podieľal práve Slovenský filmový ústav. Prispieval do viacerých časopisov o filme. V roku 2011 vyšli Brankove pamäti s názvom Proti prúdu, ktoré boli preložené  aj do nemčiny.

Pavel Branko je držiteľom národnej filmovej ceny Slnko v sieti za celoživotné dielo (2007). Art Film Fest mu udelil Zlatú kameru (2001) a od prezidenta republiky si v roku 2015 prevzal Pribinov kríž II. triedy. Za svoje dielo získal aj viacero ďalších cien.

Česť jeho pamiatke!