Sergej Prokofiev ROMEO A JÚLIA

Osoby a obsadenie

Júlia                            Veronika Szabová

Rómeo                        Ján Jamrich / Antonín Blahuta

Merkucio                     Tomáš Laci 

Benvolio                      Marián Ďurčo / Jan Kočík
Tybalt                         Andrej Andrejkovič

Kapuletová                  Ivica Danihelová

Kapulet                       Marián Hadraba

Paris                           Marek Štellár

Júliina pestúnka           Oľga Hromadová

Páter Lorenzo              Dušan Kubíny

Vojvoda                      Slavomír Macák

Júliine priateľky           Zuzana Andelová, Nina Ilievová, Barbora Gaňová

Monteková                  Michaela Almášiová

Montek                       Ivan Belička

Spoluúčinkuje orchester, zbor baletu Štátnej opery a šermiarska skupina pod vedením Ivana Beličku.

276. premiéra v Štátnej opere

Svetová premiéra:

30. decembra 1938 v Divadle Na hradbách (dnešné Mahenovo divadlo), Brno

Uvádzané so súhlasom Musikverlag Hans Sikorski GmbH & Co.KG, Hamburg.

Obsah

1. dejstvo

Námestie vo Verone ožíva roztržkou medzi dvoma znepriatelenými rodmi. Len veselý Merkucio bezstarostne prináša všetkým radosť. Ale aj on má svojho nepriateľa v postave Kapuletovho synovca Tybalta. Nenávisť Kapuletovcov a Montekovcov naplno zaiskrí v lesku vytasených kordov. Do divokého pouličného boja musí zasiahnuť samotný veronský vojvoda. Pod hrozbou trestu smrti vyhlasuje prímerie medzi znepriatelenými stranami.

V dome Kapuletovcov pripravujú ples, na ktorom sa má predstaviť ich dcéra Júlia. Tá sa však ešte hrá s hračkami a hnevá svoju pestúnku. Na ples sa v maskách nepozorovane dostane Montekov syn Romeo a jeho priatelia Merkucio a Benvolio. Je tu i Júliin bratranec Tybalt a jej nápadník Paris. Skôr než čas rozhodne pre Parisa, vystaví osud Romea a Júliu náhodnému stretnutiu. Podozrievavý Tybalt nervózne sleduje Romea a Merkucia. Čoskoro odhalí maskovaných Montekovcov, chce vyvolať spor, ale pán domu ctí staré práva hostí na plese. Júliina krása upúta Romea natoľko, že nevníma nič iné. Svojím náhle prebudeným citom získava lásku dievčiny.

Pod plášťom noci čaká roztúžený Romeo pod Júliiným balkónom. Ani dievčaťu nedá stretnutie s krásnym mladíkom spať. Vybehne do nočnej záhrady priamo do jeho náručia. Ani odhalenie, že Romeo je Montek, nemôže zabrániť ich vášnivej láske. Tú spečatia prísahou, že  už zajtra naplnia svoj osud tajným sobášom.

2. dejstvo

Na námestí panuje veselá nálada. Pestúnka tajne odovzdáva Romeovi odkaz, že ho Júlia očakáva v kaplnke u pátra Lorenza, kde šťastní milenci prijmú sviatosť manželstva.

Zatiaľ mesto žije svojím životom. Tybalt sa opäť snaží vyvolať hádku s Merkuciom. Romeo nedbá na posmech a ponúka znepriateleným stranám mier. Ale Merkucio za urážky priateľa vyzýva Tybalta na súboj. V boji ho Tybalt zákerne zasiahne smrteľnou ranou. V tej chvíli sa Romeo vrhne do boja, aby pomstil smrť svojho najlepšieho priateľa – Tybalt padne mŕtvy. Zdesenej pestúnke sa podarí odvliecť Romea z námestia do úkrytu v dome Kapuletovcov.

Júlia sa nemôže zmieriť so smrťou svojho bratranca. No zúfalý výraz a úprimnosť Romea ju vracia späť do jeho náruče. Všetko mu odpúšťa a prežije s ním noc plnú nehy a šťastia. Až na svitaní opúšťa Romeo svoju milovanú. Musí utiecť z mesta.

Kapulet sa snaží zmeniť ovzdušie smútku vo svadobné veselie. Privádza k Júlii Parisa, aby ju požiadal o ruku. Zdesené dievča nápadníka odmieta. Bráni sa však márne, o sobáši je už rozhodnuté. Júliu prepadá zúfalstvo a prosí o radu pátra Lorenza. Ten jej v najlepšom úmysle podáva fľaštičku s nápojom, ktorý ju uvedie do hlbokého spánku podobného smrti. Obaja veria, že len tak zabránia nežiaducemu sobášu a privedú Kapuletovcov k rozumu. Doma sa Júlia márne pokúša vzdorovať vôli rodičov. Potom, ako ju donútia súhlasiť so svadbou s Parisom, vypije obsah fľaštičky.

Ráno prichádza do Júliinej spálne pestúnka i družičky, aby nevestu pripravili na sobáš. Júlia však nejaví známky života. Pestúnka privolá rodičov. Celým mestom sa šíri správa o Júliinom náhlom skone. Nevyhne sa ani Romeovi. Plný žiaľu sa okamžite vracia do mesta. Ako zmyslov zbavený sa vrhá do hrobky Kapuletovcov. Šialený od bolesti nechce sám ďalej žiť. Vypije jed a umiera. Medzitým sa Júlia pomaly prebúdza zo spánku. Romeo jej leží mŕtvy pri nohách. Aj pre ňu život zhasol a radšej volí smrť.

Sergej Sergejevič Prokofiev

(23. 4. 1891, Soncovka – 5. 3. 1953, Moskva)

Encyklopédie podávajú veľmi hutnú charakteristiku ruského skladateľa, klaviristu a dirigenta, ktorého dielo je veľmi obsiahle. Už ako trinásťročný nastúpil Prokofiev na Petrohradské konzervatórium. K jeho učiteľom tu patrili N. Čerepin (dirigovanie), A. Ľadov (skladba a kontrapunkt) a N. A. Rimskij-Korsakov (inštrumentácia). Pred prvou svetovou vojnou odišiel s matkou do Londýna a prijal ponuku S. Ďagileva na spoluprácu. Prvý balet Ala a Lollij však Ďagilev odmietol. Neskôr z tohto materiálu vzniklo jedno z najútočnejších skladateľových diel Skýtska suita. Ako spomína Dimitrij Šostakovič vo svojich pamätiach, pri jej petrohradskej premiére v roku 1916 musel opustiť sálu skladateľ A. Glazunov. „Jeho citlivý sluch to nevydržal. Orchester sa až príliš snažil. Po koncerte venoval tympanista Prokofievovi kožu z tympanu – bola roztrhnutá.“

V roku 1915 začal Prokofiev komponovať pre Ďagileva komický rozprávkový balet Šut (Rozprávanie o šaškovi, ktorý prešaškoval sedem šaškov, premiéra 17. mája 1921, choreografia T. Slavinsky). Sám Ďagilev mu vtedy kládol na srdce: „Len napíšte hudbu tak, aby bola ruská. V tom Vašom zhnitom Petrohrade Vás úplne odnaučili písať rusky!“ K baletu si skladateľ napísal libreto sám na námet A. Afanasieva. Neskôr napísal ešte ďalšie balety: mechanistický Oceľový krok (7. júna 1927, choreografia L. Mjasin), trojaktový expresionistický Márnotratný syn na libreto B. Kochna (20. mája 1929, choreografia G. Balanchine) a Na Dnepri (16. decembra 1932, choreografia S. Lifar). Po niekoľkoročnom pobyte v USA a v Paríži sa Prokofiev vrátil do Sovietskeho zväzu. Šostakovič o tom píše: „Pätnásť rokov sedel úspešne na dvoch stoličkách. Západ ho považoval za sovietskeho občana. V Rusku bol prijímaný ako zahraničný hosť. Ale potom sa situácia zmenila. Úradníci z kultúry začali po ňom pokukávať. Aký je vlastne Prokofiev Parížan? A Prokofiev si povedal, že pre neho bude predsa len výhodnejšie, keď sa vráti do Sovietskeho zväzu. Jeho cena tým na západe len stúpne. Všetko sovietske tam prišlo do módy. A v Sovietskom zväze ho prestali považovať za cudzinca.“ V Sovietskom zväze píše slávne balety Romeo a Júlia (30. decembra 1938, choreografia I. V. Psota), Popoluška  (24. novembra 1945, choreografia R. Zacharov) a Kamenný kvietok (12. februára 1954, choreografia L. Lavrovskij). K týmto dvom baletom je treba pridať ešte balet Visutá hrazda z roku 1924, ktorý bol prepracovaný z Kvintetu op. 29. Často boli tanečne spracované i jeho ďalšie diela, napr. Peter a vlk, Klasická symfónia, Skýtska suita a ďalšie.

Sergej Prokofiev skladal aj opery, napr. Hráč, Ohnivý anjel, Semjon Kotko, Vojna a mier, Príbeh ozajstného človeka, Láska k trom pomarančom; filmovú hudbu k Ejzenštejnovým filmom Alexander Nevský, Ivan Hrozný; napísal  sedem symfónií; na vlastný text skomponoval symfonickú rozprávku Peter a vlk; v komornej hudbe vynikajú jeho klavírne a husľové sonáty a sláčikové kvartetá. Posledné roky života trávil v ústraní. Vplyv na to mal i nezmyselný ideologický útok „zo zvrátenosti a protiľudových tendencií cudzích sovietskemu ľudu aj jeho umeleckému vkusu“ na jeho osobu a ďalších skladateľov – Šostakoviča, Šebalina, Popova, Mjaskovského a Chačaturjana.

Sergej Sergejevič Prokofiev zomrel v rovnaký deň ako Stalin. Okolo skladateľovho bytu neustále prúdili davy, aby sa poklonili vystavenému diktátorovi. Prokofievovo telo tak mohlo byť vynesené až po troch dňoch a správa o jeho úmrtí sa pre mnohých oneskorila až o niekoľko týždňov… Aká to irónia osudu!

Balet Romeo a Júlia

Príbeh veronských milencov je obľúbeným námetom na spracovanie už od 18. storočia. V roku 1785 uvádzal rovnomenný balet Eusebio Luzzi v Benátkach. Nasledovala verzia baletného majstra I. Walbiercha premiérovaná v roku 1809 v Petrohrade a kodaňská verzia Vincenza Galeottiho postavená na hudbu Clausa Schalla (1811). Je zaujímavé, že romantický balet sa téme večnej lásky vyhýbal, a tak s ďalšou verziou Romea a Júlie prichádza až slávne zoskupenie Les Ballets Russes s choreografiou Bronislavy Nižinskej a Georga Balanchina (1929). Hudbu k tomuto baletu skomponoval Constant Lambert a v hlavných úlohách sa pri premiére v Monte Carle predstavila Tamara Karsavina a Serge Lifar. Po nich už prichádza na rad asi najznámejšia verzia  baletu z pera Sergeja Prokofieva (1936). V roku 1943 bol v New Yorku uvedený balet Tragédia Romea a Júlie  v choreografii Antony Tudora na hudbu Fredericka Deliusa v hlavných rolách s Alicou Markovou a Hughom Leingom. Ako Tybalt sa predstavil sám Antony Tudor a Benvolia tancoval Jerome Robbins. Na inscenovanie baletov veronských milencov sa často využívala i hudba Čajkovského (napr. Tatiana Gzovsky) alebo Berlioza (George Skibine).

Prokofievov prvý celovečerný balet pripomína sen. Je v ňom toľko zhusteného deja a toľko vzrušenej lyriky, ako býva v pocitoch snívajúceho človeka. Akcie sa rýchlo striedajú, nečakane prichádzajú, ale v pozadí už smerujú k záverečnej tragédii. Myšlienka napísať veľký balet vznikla u skladateľa už počas jeho parížskeho pobytu. Od roku 1934, po svojom definitívnom návrate do Sovietskeho zväzu, začal spolupracovať s leningradským Kirovovým divadlom, kde ho vtedajší umelecký šéf upozornil na tému Romea a Júlie. Kirovovo divadlo nakoniec od zámeru ustúpilo a skladateľ začal dojednávať premiéru s moskovským Veľkým divadlom. Počas leta roku 1935 bola partitúra s opusovým číslom 64 hotová. Prokofiev z baletu vytvoril dve symfonické suity v siedmich častiach, ktoré zazneli v koncertných sálach. Ale vedenie divadla nadobudlo dojem, že hudba je netanečná. A tak sa svetová premiéra napokon uskutočnila 30. decembra 1938 v Brne v choreografii Iva Váňu Psotu. Nie je známe, ako sa Psota dostal k partitúre. Je ale isté, že skladateľ súhlasil po leningradských a moskovských obštrukciách s uvedení diela v brnianskom Divadle Na hradbách. Psota balet rozdelil do dvoch dejstiev a deviatich obrazoch. Prológ a epilóg sa odohrával v nebi. Libreto sa, bohužiaľ, nezachovalo. O úpravách teda informuje len dobový programový leták. V hlavných úlohách vystúpili Ivo Váňa Psota (Romeo), Zora Šemberová (Júlia), Mirka Figarová (Chorus), Josef Sokol (Merkucio), Arnošt Krap (Tybalt). Dobové kritiky sú veľmi stručné a neposkytujú príliš veľkú predstavu o tvarosloví inscenácie: „Choreografia a réžia Iva Váňu-Psotu ukázala sa v najlepšom svetle a dokázala dramaticky podtrhnúť vrcholné miesta tragédie. Druhá polovica baletu bola po tejto stránke zvlášť šťastná. V prvej polovici by viac charakteristiky a menej baletenia predvedeniu ešte viac prospelo.“ Možno skonštatovať, že predstavenie malo u publika úspech. Čoskoro však bolo po ôsmich reprízach stiahnuté, derniéru malo 5. mája 1939. Istú úlohu tu pravdepodobne zohrali i politické zmeny súvisiace s hroziacou druhou svetovou vojnou.

Prvou celosvetovo známou verziou baletu Romeo a Júlia sa stala choreografia Leonida Lavrovského, ktorá mala premiéru 11. januára 1940 v Kirovovom divadle v Leningrade. Partitúra bola rozšírená, Júliu tancovala Galina Ulanová, Romea Konstantin Sergejev. V roku 1946 bola táto inscenácia prenesená do Veľkého divadla v Moskve opäť s G. Ulanovou a M. Gabovičom v role Romea. Je pravda, že leningradskú premiéru sprevádzal rad komplikácií. Lavrovskij požadoval neustále zmeny v partitúre a skúšky, na ktoré Prokofiev pravidelne dochádzal, boli náročné nielen pre tanečníkov. Viera v úspech baletu časom neustále rástla, ale aj tak, podľa Lavrovského spomienok, „štrnásť dní pred plánovaným dňom premiéry sa v divadle konala schôdza orchestra, ktorý sa uzniesol, aby sa predstavenie nekonalo a predišlo sa hanbe“. Premiéra však skončila nadšenými ováciami. Napokon Lavrovského moskovská verzia baletu bola v roku 1955 sfilmovaná L. Arnštanom a film bol v tom istom roku ocenený na filmovom festivale v Cannes. Ďalšími významnými choreografmi, ktorí inscenovali tento balet, boli napr. Oleg Vinogradov (1967, 1976), Nikolaj Bojarčik (1972), Jurij Grigorovič (1979), v zahraničí  potom Frederick Ashton (1955), Kenneth MacMillan (1965), John Cranko (1958, 1962), John Neumeier (1971), Rudof Nurejev (1977), zaujímavá bola i minimalistická verzia Maura Bigonzettiho (2006).

Zo spomienok Galiny Ulanovej na Romea a Júliu

Skúšal sa Romeo a Júlia a odo dňa, keď sa balet prvýkrát „čítal“, bol v sále takmer každý deň trochu zachmúrený vysoký človek, ktorý sa popudene a nevľúdne díval okolo seba a hlavne na našich tanečníkov. Spomínam si ešte, že už v počiatočných etapách práce Lavrovskij mnohokrát Prokofievovi dokazoval, že hudba, ktorú dal divadlu k dispozícii, svojím množstvom nestačí na to, aby bolo vytvorené hodnotné predstavenie, a že je nevyhnutné, aby ešte niečo dopísal.  A Prokofiev tvrdošijne opakoval: „Napísal som práve toľko hudby, koľko je treba. Nič viac robiť nebudem. Vec je dokončená a hotová. Ak chcete, predveďte ju, ak nie, nechajte tak…“ Po dlhom prehováraní, hádkach a argumentáciách sa našlo východisko: partitúra bola prispôsobená dramaturgii libreta, v niečom prekomponovaná a nakoniec vzniklo dielo, ktorého hudbu dnes počúvame.

Skúšali sme začiatok tretieho jednania, boli sme dosť ďaleko od rampy, teda aj od orchestra, a preto sme my, interpreti Romea a Júlie, orchester nepočuli. Naraz sa rozľahne krik Lavrovského: „Prečo nenastupujete!?“ – „Nepočujeme hudbu,“ odpovedali sme. Prokofiev, ktorý bol prítomný, sa veľmi rozhneval: „Ja viem, čo potrebujete. Bubny, nie hudbu!“ Neurazili sme sa, ale sme Sergeja Sergejeviča požiadali, aby prišiel na scénu a sadol si vedľa nás. Celú scénu lúčenia presedel na onom nepohodlnom mieste, pozorne počúval orchester a nepovedal ani slovo. Keď odchádzal, veľmi nespokojne a ostro povedal: „Dobre, niečo prerobím a dopíšem…“

Potom predstavenie začalo obrastať mäsom, rozprúdila sa v ňom krv. Hra tanečníkov sa spresnila, tanec nadobudol jasnosť a Prokofiev videl, že sme ľudia, ktorí predsa len môžu pochopiť dobrú hudbu a vizuálne ju tlmočiť. Keď to videl, uveril nám. A keď uveril, skrotol

a postupne sa začalo strácať to, čo sme považovali za pýchu a pre čo sme ho spočiatku nemali radi. Tak vznikla sympatia, ktorá sa veľmi rýchlo zmenila v úprimnú náklonnosť medzi interpretmi baletu a jeho skladateľom.