SNM v Martine – Karol Plicka: Obrazy zeme

Výstavu Karol Plicka: Obrazy zeme, ktorou si pripomíname 130. výročie narodenia tejto významnej osobnosti, tvoria predmety z pozostalosti K. Plicku. Tieto exponáty sú základom zbierky národopisnej fotografie, ktorá sa začala v múzeu budovať ešte za Plickovho života v roku 1986. Pozostáva z viac ako 6 200 čiernobielych i farebných negatívov, diapozitívov a pozitívov. Okrem fotografickej tvorby sa tu nachádzajú aj knihy z Plickovej súkromnej knižnice, fototechnika, časť z vybavenia jeho pražskej pracovne i Plickove husle a viola, ktoré ho sprevádzali celým životom. Takmer 45-tisíc zapísaných textov ľudových piesní je uložených v Archíve Slovenského národného múzea, pobočke v Slovenskom národnom múzeu v Martine.

„Na začiatku mojich fotografií bola pieseň. Obrazy chcú byť skromnou chválou, tichou oslavou toho Slovenska, ktoré som roky obdivoval, poznával a precítil na svojich cestách,“ vyznal sa priekopník slovenskej fotografie a filmu Karol Plicka (1984 – 1987).

Slovensko a jeho obyvateľov poznal ako málokto. Obrazy zeme a ľudí, ktoré z týchto ciest priniesol, budete môcť vidieť v Slovenskom národnom múzeu v Martine – Etnografickom múzeu od 7. februára 2025.

Dlhodobá výstava Karol Plicka: Obrazy zeme je zatiaľ najväčšou a najkomplexnejšou prezentáciou diela významného fotografa a filmára. Predstaví viac ako 450 záberov z 20. – 60. rokov 20. storočia predovšetkým zo Slovenska, ale aj z Čiech a Moravy. Príroda, architektúra a najmä ľudia, ktorých na nich zachytil, sú hlavnými predstaviteľmi aj v jeho filmovej tvorbe – napríklad v poéme Zem spieva, ktorú si návštevníci budú môcť na výstave vychutnať v celej dĺžke.

Prostredníctvom unikátnej tvorby a osobných predmetov budú mať návštevníci možnosť spoznať aj neobyčajnú osobnosť tvorcu, ktorého vďaka mnohým talentom nazývali majstrom devätoro remesiel. Karel, alebo ako si želal hovoriť na Slovensku, Karol Plicka bol fotografom, kameramanom i režisérom, no z Čiech na Slovensko ho priviedla hudba.

Ako nadaného muzikanta, ktorý sa venoval hre na husliach aj dirigovaniu, ho do svojich služieb v roku 1923 vzala Matica slovenská, pre ktorú mal zbierať ľudové piesne. Pri cestách po horách a po dolách začal fotoaparátom, neskôr kamerou zachytávať aj spevákov a speváčky týchto piesní a ich prirodzené prostredie.

Podarilo sa mu tak vytvoriť neopakovateľné snímky a ako sám povedal, mal šťastie, že na Slovensko „prišiel doslova v hodine dvanástej a zachytil ľudovú kultúru v čase, keď bola na svojom štýlovom vrchole.” Tieto fotografie neboli len suchým dokumentačným materiálom, ale o slovo sa hlásili aj ako umelecké diela, ktoré vychádzali ako pohľadnice, neskôr vo výpravných obrazových publikáciách.

Novú dimenziu do Plickovej tvorby priniesla filmová kamera. „Len film mi dovolil výtvarne vyjadriť pieseň v jej funkcii, v deji, v pohybe, v rytme. A práve z tohto zasnúbenia hudby a kinetického obrazu sa zrodil film Zem spieva,” vyjadril sa. Položil základy slovenskej kinematografie a stál pri zrode prvej filmovej školy v Československu na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, aj založení Filmovej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe (FAMU).