Režisér Ján Luterán mi asi pred rokom volal, či by som nemal záujem hosťovať v Košiciach v tomto titule, o ktorom som toho veľa nevedel, lebo film som nevidel. Nápad ísť do Košíc sa mi páčil, hneď mi nejako brnklo, že by to mohol byť návrat po pár rokoch. Po pozretí filmu som bol stopercentne presvedčený, že to chcem ísť robiť. Keď som prišiel, tak sa mi hneď vynorili pekné spomienky na to, ako som do Košíc prišiel prvýkrát. Ako som skúšal na skúšobnom javisku v budove riaditeľstva. No a z veľkej scény, kde som vtedy mal všetky predstavenia, som sa teraz presunul na Malú scénu a teším sa, že spoznávam aj tento iný priestor.   

Ako si spomínate na obdobie strávené v košickom divadle? Čo vám z neho utkvelo v pamäti?

Prišiel som do divadla takým štýlom, akým by herci mali do divadla prichádzať. Že som si nič nepamätal, lebo som sa lúčil v Mikuláši: Tak idem do toho veľkého divadelného sveta. V Košiciach som sa najprv stretol v jednom podniku v centre s Miškom Soltészom, Máriom Prevendarčíkom a Patrikom Lančaričom. Hneď sme si trochu vypili. Ale hneď som zistil, že košická nátura mi vyhovuje. Sú tu úprimní a priamočiari ľudia a to sa mi potvrdilo aj teraz.

Ako sa zmenilo košické divadlo za tie roky?

To som ešte ani veľmi nestihol zistiť, lebo v podstate celý čas riešime len pripravovanú premiéru. Som rád, že som mohol na chvíľu vypadnúť z nášho nitrianskeho divadla. Lebo keď človek príde niekde inde, zistí, že v každom divadle je niečo dobré, niečo zlé, niečo funguje, niečo nie, niekto sa niekde na niečo sťažuje. Ale pri tom čo robíme, sa vlastne rozprávame len o tom. Ale je to príjemné.

V Adamových jablkách hráte postavu farára Ivana, ktorý prevychováva „odsúdencov v rámci verejno-prospešných prác? Ivan je svojráznou postavou, čím vás zaujal a našli ste v ňom aj niečo zo seba?

Som človek, ktorý verí v dobro a vždy hľadám v živote pozitívne veci. Možno aj preto si ma režisér pre túto rolu vybral. Je to sympatické, že ja holohlavý hrám farára a Miško Soltész nacistu. Veľa ľudí sa už aj pýtalo kolegov, či Nahálka hrá toho „nácka“. Trochu sa na tom ľudia aj bavia. Asdi len v tom hľadaní dobra a pozitívneho mi je postava Ivana blízka. Ja som ateista, nechodím ani do kostola, ale poznám pár farárov, ktorý navonok neukazujú to, akí sú veriaci. Poznám ich predovšetkým ako ľudí a myslím si, že aj tento Ivan je hlavne človek.

Podľa anotácií k Jensenovmu filmu, bola jeho predobrazom biblická Kniha Jóbova. Filmom, v ktorom je hlavnou postavou neonacista Adam akoby v roku 2005 predbehol svoju dobu. Môže aj táto inscenácia prispieť k tomu, aby sa najmä mladému divákovi otvárali oči a varovali ho pred narastajúcim vplyvom extrémizmu?

Určite áno. Aspoň podľa toho ako vnímam našu doterajšiu prácu. Celá inscenácia je robená takým až bizarným spôsobom, vystupuje v nej dokonca aj postava, ktorá je moslimom. A zrazu na konci sa to všetko zotrie a človek zabudne na to, že niekto niekde chcel byť nejakým extrémistom. Jednoducho si uvedomí, že je to celé zbytočné. V každej dobe je dôležité hrať takéto témy. Náš príbeh nie je úplne presnou adaptáciou filmu. Chceme to robiť podľa seba a verím, že ak sa to príde pozrieť aj nejaký „nácek“ tak sa na tom pobaví. A možno si na konci povie, že by bolo načase zahodiť to za hlavu a porozmýšľať nad životom.

Posledná aktualizácia: 11. marca 2020 / MKSR Admin

Zdieľať