Majster Stanislav Dusík sa radí medzi najvýznamnejších tvorcov v oblasti sakrálneho umenia. Je držiteľom mnohých ocenení v zahraničí a po páde totality aj na Slovensku. Diela tohto rodáka z Bolerázu neďaleko Trnavy môžeme nájsť aj v Centre Georges Pompidou či v Louvre v Paríži. Ako výtvarník a ikonograf bol členom tímu expertov pre skúmanie Turínskeho plátna. Medzi obľúbené témy umelca patrila podoba Kristovej tváre.
Nekrológ Stanislava Dusíka (DEDIČSTVO OTCOV, o. z.):
Stanislav Dusík
* 6. 6. 1946 Boleráz
† 6. 12. 2019 Florencia
S hlbokým bôľom v srdci Vám oznamujeme, že skromný, pokorný a dobrý človek – Maestro Stanislav Dusík nás predišiel do večnosti. Povolal si ho k sebe jeho milovaný Pán, ktorého Svätú Tvár stvárnil mnohokrát. Jeho oltáre, obrazy a ilustrácie privádzajú ľudí bližšie k Pánovi a prinášajú pokoj a radosť.
Akademický maliar Stano Dusík, významný slovenský umelec – maliar, grafik, ilustrátor a spisovateľ, žil a pôsobil vo Florencii. Jeho diela sa nachádzajú v galériách a súkromných zbierkach v mnohých krajinách sveta, napríklad aj v Centre Georges Pompidou či v Louvre v Paríži.
Stanislav nám v poviedke V záhrade večnosti pripomína naše putovanie:
„Z večnosti záhrad sme sem prišli a do záhrad večnosti putujeme už od svojho narodenia. Každý z nás je pocestný na krátkej a namáhavej púti životom a krok za krokom sa blížime do rodnej Dediny, do Domu svojho Otca. Ako „márnotratný syn“, ktorý tu na zemi už všetko prehajdákal, dlho naberáme odvahu, aby sme sa nakoniec priznali a povedali si v hĺbke svojho unaveného srdca: veru lepšie sa darí sluhom v Dome môjho Otca, ako mne biednemu a večne nespokojnému tulákovi bez domova na tejto cudzej zemi. Lebo zem, to je len prechodné bydlisko a nič trvalé na nej nenájdeš. Mnohí z nás si až príliš dávajú záležať, aby boli ako lacný román viazaný vo vlastnej svinskej či somárskej koži. Lenže lacné romány bez obsahu nik nečíta a skôr či neskôr skončia na smetisku alebo ich hodia do ohňa.
V mojom živote sú len dve veci isté – miesto a hodina môjho príchodu a to, že raz odídem. Smrť, to je po narodení tá druhá istota, aj keď neistého dáta. Práve preto má Boleráz pre mňa taký obrovský význam. Je to jediný bod na zemeguli, ktorý nikto z nej nemôže vygumovať a ani o milimeter posunúť. Boleráz, to je moja jediná istota, ktorú mi už nikto nikdy nevezme. Každý rok som o rok starší, každý rok mám o rok menej, každým dňom som o deň bližšie k smrti. Smrť je jediná vec na tomto svete, ktorá mi robí najmenšie starosti, lebo viem, že sa jej nemožno vyhnúť. Viem, že raz ako úzkou bráničkou, ktorú som objavil už dávno v detstve, budem musieť ňou prejsť.
A viem aj to, že až raz prejdem záhradou môjho života a dostanem sa na jej koniec, On mi znenazdajky otvorí túto tajnú bránku môjho detstva a ja celkom nebadane, bosými nohami, mokrými od rannej rosy, potichu vojdem do Záhrad večnosti.“
Stanislav sa narodil 6. júna 1946 v Boleráze, kde navštevoval základnú školu, v rokoch 1961 – 1965 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a v štúdiu ďalej pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení, kde pod vedením profesora Vincenta Hložníka vyštudoval maľbu, knižnú ilustráciu a grafické techniky.
Jeho maliarsku tvorbu môžeme rozdeliť do dvoch kategórií – na komornú maľbu a monumentálnu maľbu, ktorá má prevažne sakrálny charakter. V oblasti grafickej tvorby pracoval takmer vo všetkých technikách, v ktorých prevažujú techniky hĺbkotlačové (suchá ihla, lept, akvatinta, mezotinta). Svojimi ilustráciami vyzdobil viac ako dvesto kníh rôznych žánrov a v rozmanitých technikách.
Z jeho literárnej tvorby spomenieme knihu Boleráz, Boleráz a Jediné plátno Pravého Majstra, za ktorú mu bolo udelených viacero medzinárodných ocenení. Ako jediný výtvarník – ikonograf bol nominovaný do výskumného tímu pri sindologickom rímskom centre Caravita, ktorý sa venuje vedeckému výskumu Turínskeho plátna – Sindone.
Jeho obľúbeným spôsobom vyjadrovania je esejistika. V roku 1987 mu v celonárodnej talianskej súťaži bola udelená Prvá cena za eseje o Sindone.
Z množstva samostatných či skupinových výstav uveďme aspoň tri. V jubilejnom roku 2000 zorganizovalo mesto Rím a Vatikán exkluzívnu výstavu v Museo del Risorgimento. V roku 2002 sa podieľal na kolektívnej výstave inštalovanej v historickej sieni v krídle Karola Veľkého na Svätopeterskom námestí Človek a jeho náboženská dimenzia v Európe. Pri príležitosti 1150. výročia príchodu svätých solúnskych bratov Konštantína Filozofa a Metoda do Rasticovej ríše zorganizovala Matica slovenská, Magistrát mesta Bratislavy a DEDIČ-STVO OTCOV, o. z., výstavu Hlahol zvonov v Primaciálnom paláci v Bratislave.
Matica slovenská mu ešte ako študentovi v roku 1969 udelila Cenu Matice slovenskej za ilustrovanie Shakespearovho Hamleta a na umeleckého génia pamätala aj v jubilejnom roku sv. Cyrila a sv. Metoda v roku 2013, keď mu udelila najvyššie matičné vyznamenania.
Za jeho diela mu bolo udelených množstvo významných ocenení, ako napríklad:
Prvá cena Zlatá medaila „CARLO MAGNO“ – Firenze 1985,
Prvá cena „Ex Equo GIORGO VASARI“ – Milano 1989,
Prvá cena Veľkí profesori v dejinách súčasného umenia – Scuola Nazionale di Storia dell´Arte, Parma 1989,
Prvá cena Medzinárodný exlibristický konkurz „Giubileo 2000“ – Pescara 2000,
Cena Ľudovíta Fullu – Bratislava 2002,
Prvá cena „Fiorino d´Oro“ – XXIII. Premio Firenze, Firenze 2005,
Cena Fra Angelica – Bratislava 2009.
V mnohých knihách o umení nájdeme meno Dusík medzi takými géniami ako Michelan-gelo, Leonardo, Picasso, Dali…
V Taliansku ho považujú za veľkého umelca – Slováka, ktorý pôsobil ako profesor na Akadémii v Cividale a v Scola di restauro vo Florencii.
Na Slovensku žije v DEDIČSTVE OTCOV, o. z., ktorého je predsedom honoris causa. Eva Kristinová, predsedníčka honoris causa spomínaného združenia, dodáva: „Stanislav Dusík mal vo veľkej úcte a láske svätých Cyrila a Metoda, ktorú sal spolu s materinským mliekom, veď jeho milovaní rodičia prijali sviatosť manželstva práve 5. júla na sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda, ktorí k nám prišli vďaka Rasticovmu posolstvu cisárovi Michalovi III. Na vernisáži jeho výstavy Hlahol zvonov som recitovala Proglas. Obaja sme spolu s Maticou slovenskou bojovali za osadenie pamätníka svätých Cyrila a Metoda a Gorazda v Bratislave. Svätých solúnskych bratov a prvého slovenského arcibiskupa sv. Gorazda spolu s kráľom Rasticom zvečnil Majster Dusík vo svojich veľkolepých dielach. Nebeská brána sa mu otvorila dňa 6. decembra 2019, keď ňou vstúpil do Kráľovstva nebeského, rozmnožujúc tam rady našich velikánov.“
Daniela Suchá, DEDIČSTVO OTCOV, o. z.
Posledná aktualizácia: 11. marca 2020 / MKSR Admin
