UNESCO

Názov: UNESCO (United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization = Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru)

Sídlo organizácie: Paríž

Vznik organizácie: 16. novembra 1945

Najvyšší predstaviteľ: generálna riaditeľka Audrey Azoulay (od 9. 11. 2021)

Členské krajiny: 193 členských štátov (naposledy Singapur v r. 2007) a 10 pridružených členov en.unesco.org/countries/

Členstvo SR: od 9. februára 1993 (Československo bolo zakladajúcim členom UNESCO)

Úradné jazyky: angličtina, francúzština, španielčina, ruština, arabčina, čínština

Organizačná štruktúra (hlavné orgány): Generálna konferencia, Výkonná rada, Sekretariát, národné komisie v členských krajinách

Ciele a charakteristika organizácie: základným cieľom UNESCO, ako ho definuje Ústava UNESCO, je rozvoj medzinárodnej spolupráce a porozumenia v oblasti spoločenských a prírodných vied, výchovy a vzdelávania, kultúry, informácií, informatiky, komunikácie a životného prostredia. V súčasnosti sa UNESCO obzvlášť zameriava na oblasť Afriky, mládeže, rodovej rovnosti, najmenej rozvinuté krajiny, podporu kultúrnej rozmanitosti a kultúry mieru. Prvoradým zámerom organizácie je prostredníctvom spolupráce a programov v uvedených oblastiach prispievať k upevňovaniu mieru vo svete. UNESCO je jedinou medzinárodnou organizáciou systému OSN, ktorá má mandát na rozvoj kultúrneho a intelektuálneho potenciálu svetového spoločenstva, kultúry, vedy a vzdelávania. Je tiež jedinou svetovou medzinárodnou organizáciou, ktorá sa programovo opiera o sieť národných komisií. Stála pri zrode Európskeho strediska pre jadrový výskum alebo Medzinárodného strediska pre štúdium konzervácie a reštaurovania pamiatok. Podnietila vznik veľkých medzivládnych programov v oblasti hydrológie, oceánografie, geológie, je priekopníkom v oblasti ochrany životného prostredia. Medzinárodné uznanie si vyslúžila aktivitami na záchranu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, ale tiež ochranou ľudských práv významných intelektuálnych osobností. V súčasnosti podporuje prudko sa rozvíjajúcu oblasť komunikácií a informatiky. Pod patronátom UNESCO vznikol rad medzinárodných dohovorov vzťahujúcich sa na autorské práva, ochranu pamiatok a i.

UNESCO podporuje mnohostrannú regionálnu spoluprácu. V Európe spolupracuje najmä s Európskou úniou (EÚ), Európskou hospodárskou komisiou (EHK) a s Radou Európy (RE). Ako príklad spolupráce s EÚ možno uviesť projekt zameraný na protidrogovú prevenciu a na predchádzanie negatívnym javom spojeným s internetom.

Základné priority:

základné vzdelanie pre všetkých
voda a pridružené ekosystémy
etika vo vede a technológiách s dôrazom na bioetiku
podpora kultúrnej rozmanitosti s dôrazom na hmotné a nehmotné dedičstvo
prístup k informáciám a znalostiam pre všetkých ako nástroj zmeny, s dôrazom na slobodu prejavu

Kultúra

Rozmanitosť a tolerancia rozmanitosti sú základným princípom rozvoja, sociálnej kohézie a mierového spolužitia. Cieľom spolu siedmich medzinárodnoprávnych nástrojov UNESCO je zachovať kultúrnu rozmanitosť a prostredníctvom ňou vytváraných intelektuálnych, emocionálnych, morálnych a duchovných hodnôt dosiahnuť trvalo udržateľný rozvoj a zmierniť chudobu. UNESCO podporuje zachovanie neživej i živej kultúry, ako aj rozvoj tvorivosti a medzikultúrneho dialógu.

Rozmanitosť kultúrnych prejavov, kľúčová charakteristika kultúrneho piliera UNESCO, je od r. 2005 predmetom samostatnej medzinárodnej zmluvy – Dohovoru o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov.

Medzinárodnoprávne nástroje UNESCO v oblasti kultúry sa vzťahujú k hnuteľnému, nehmotnému a svetovému dedičstvu a k ich ochrane:

Hnuteľné dedičstvo ľudstva a múzeá
Dohovor o ochrane kultúrnych hodnôt v prípade ozbrojeného konfliktu (Haagsky dohovor), 14. máj (1954)
Protokol k dohovoru o ochrane kultúrnych hodnôt v prípade ozbrojeného konfliktu (1954)
Druhý protokol k dohovoru o ochrane kultúrnych hodnôt v prípade ozbrojeného konfliktu (1999)
Dohovor o opatreniach zakazujúcich a zabraňujúcich nedovolený dovoz, vývoz a prevod vlastníctva kultúrnych hodnôt (1970)
Dohovor o ochrane kultúrneho dedičstva pod vodou (2001)
Nehmotné dedičstvo ľudstva
Dohovor na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva (2003)
Svetové kultúrne a prírodné dedičstvo
Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva (1972)

Lokality SR v Zozname svetového dedičstva

Do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO môže byť zapísané pôvodné výnimočné dielo univerzálnej hodnoty jedinečné svojou architektúrou, stavebnou technológiou, mestského alebo krajinného charakteru, ktoré reprezentuje vieru, kultúrnu tradíciu či spolupôsobenie človeka a prírody. Objekty navrhnuté na zápis posudzujú odborníci (ICOMOS), ktorí návrh porovnávajú s objektmi zapísanými, navrhnutými alebo nenavrhnutými podobného charakteru a pri výbere zohľadňujú aj možné ohrozenie a schopnosť ochrániť objekt v budúcnosti.

Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva bol prijatý 16. novembra 1972 v Paríži a platnosť nadobudol 17. decembra 1975; pre Česko-Slovensko 15. februára 1991 (Oznámenie FMZV č. 159/1991 Zb.). Slovenská republika pristúpila k dohovoru 31. marca 1993 sukcesiou ako 134. štát.

21-členný Výbor svetového dedičstva, volený členskými štátmi na Generálnej konferencii, schválil a zapísal do Zoznamu svetového dedičstva doteraz 8 lokalít zo Slovenskej republiky:

6 kultúrnych lokalít:

Banská Štiavnica s technickými pamiatkami okolia (Kolumbia-Cartagena, 1993)
Levoča, Spišský hrad a kultúrne pamiatky okolia (Kolumbia-Cartagena, 1993, Španielsko-Sevilla, 2009)
Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec (Kolumbia-Cartagena, 1993)
Historické jadro mesta Bardejov (Austrália-Cairns, 2000)
Drevené kostoly v slovenskej časti Karpatského oblúka (Kanada-Quebec, 2008)
Hranice Rímskej ríše – Dunajský Limes (Čína-Fuzhou, 2021)

2 prírodné lokality:

Jaskyne Slovenského krasu a Aggtelekského krasu (spolu s Maďarskom v Berlíne, 1995) s rozšírením o Dobšinskú ľadovú jaskyňu a Stratenskú jaskyňu (Austrália-Cairns, 2000) podľa časti nominačného projektu Rokliny Slovenského raja, predloženého 26. 6. 1997
Karpatské bukové pralesy (spolu s Ukrajinou a Poľskom na Novom Zélande, 2007)

K lokalitám svetového kultúrneho dedičstva patrí:

Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia

Výbor svetového dedičstva UNESCO na svojom 17. zasadnutí v kolumbijskej Cartagene v dňoch 6. – 11. decembra 1993 rozhodol o zápise Banskej Štiavnice a technických pamiatok okolia do Zoznamu svetového dedičstva. Rozvoj slobodného kráľovského mesta Banskej Štiavnice bol už v stredoveku spojený s bohatými rudnými žilami a ich využívaním. Mesto malo veľkú rozlohu už v 13. storočí. Neodmysliteľnou súčasťou tohto centra technickej vzdelanosti je dodnes reprezentatívna urbanistická štruktúra s výnimočnou architektúrou, charakteristickými goticko-renesančnými meštianskymi domami, objektmi prvej Baníckej a lesníckej akadémie v Európe a osídlením, spojeným s banskou činnosťou, radnicou, sakrálnymi stavbami (kostol sv. Kataríny) a fortifikačným systémom. Jedinečné technické pamiatky, ktoré súvisia s ťažbou a spracovaním polymetalických rúd, ako sú napríklad štôlne, veže, vodné nádrže a celý technický systém spojený s využívaním vodnej energie, zabezpečujúcej chod banských mechanizmov, patria medzi svetové unikáty.

Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec

Výbor svetového dedičstva UNESCO na svojom 17. zasadnutí v kolumbijskej Cartagene v dňoch 6. – 11. decembra 1993 rozhodol o zápise Vlkolínca do Zoznamu svetového dedičstva. Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec predstavuje typ dedinského sídla s drevenou architektúrou horských a podhorských oblastí s nenarušenou zástavbou zrubových domov uprostred tradične využívanej krajiny s poľami a pasienkami. Je to v rámci karpatského regiónu najlepšie zachované sídlo svojho druhu.

Levoča, Spišský hrad a kultúrne pamiatky okolia

Výbor svetového dedičstva UNESCO na svojom 17. zasadnutí v kolumbijskej Cartagene v dňoch 6. – 11. decembra 1993 rozhodol o zápise Spišského hradu a pamiatok okolia do Zoznamu svetového dedičstva. Architektonická dominanta Spišského hradu predstavuje jedinečný urbanisticko- krajinársky súbor vyrastajúci z vápencového brala. Patrí k najväčším fortifikačným stredovekým komplexom v strednej Európe. Jeho protipól predstavuje už v románskom období sídlo cirkevnej správy Spišská Kapitula. Súčasťou lokality je i podhradské mestečko Spišské Podhradie s typickými renesančno-barokovými meštianskymi domami, a obec Žehra so svojím ranogotickým kostolom sv. Ducha s vzácnymi stredovekými freskami. Tento súbor vytvára unikátny kompozičný celok.

Výbor svetového dedičstva UNESCO na svojom 33. zasadnutí v španielskej Seville dňa 28. júna 2009 rozhodol o zapísaní Levoče do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako rozšírení lokality Spišský hrad a pamiatky okolia pod názvom Levoča, Spišský hrad a kultúrne pamiatky okolia. Historické jadro Levoče bolo založené v 13. a 14. storočí v rámci opevnenia. Väčšina lokality je zachovaná a obsahuje kostol sv. Jakuba zo 14. storočia s desiatimi oltármi z 15. a 16. storočia a pozoruhodnou zbierkou polychrómnych prác v neskorogotickom štýle. Oltár vysoký 18,6 metra, ktorý postavil okolo r. 1510 Majster Pavol, je najvyšším dreveným gotickým oltárom na svete.

Historické jadro mesta Bardejov

Výbor svetového dedičstva UNESCO na svojom 24. zasadnutí v austrálskom Cairns dňa 30. novembra 2000 rozhodol o zápise historického jadra mesta Bardejov do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Historické jadro mesta Bardejov predstavuje ojedinelý súbor vysoko rozvinutého stredovekého mesta. Mestský pôdorys s pravidelným rozvrhnutím ulíc okolo trhového námestia je významným dokladom európskej civilizácie v 13.-14. storočí. Jeho koncept je zachovaný dodnes. Bardejovské meštianske domy majú svoj základ v prvej polovici 15. storočia, kedy ich bolo v meste asi 500. Obkolesujú trhové námestie a predstavujú rozvinutú meštiansku kultúru, ktorú vytváralo mnohonárodnostné etnikum a multikultúrna spoločnosť. V tejto súvislosti je dochované i židovské suburbium, jediný zachovalý súbor bývalých židovských kúpeľov a synagóga z konca 18. storočia, vybudované plánovito podľa talmudistických predpisov.

Drevené kostoly v slovenskej časti Karpatského oblúka

Výbor svetového dedičstva UNESCO na svojom 32. zasadnutí v kanadskom Quebecu dňa 7. júla 2008 rozhodol o zápise Drevených kostolov slovenskej časti Karpatského oblúka do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO na základe výnimočnej celosvetovej hodnoty pamiatok. Ide o skupinu deviatich drevených objektov – ôsmich kostolov a jednej (oddelenej) zvonice – ktoré pochádzajú zo 16. – 18. storočia: rímsko-katolícke kostoly v Hervartove a Tvrdošíne, evanjelické artikulárne kostoly v Kežmarku, Leštinách a Hronseku (kostol a zvonica) a kostoly východného obradu v Bodružali, Ladomírovej a Ruskej Bystrej.

Geograficky sa pamiatky nachádzajú v štyroch krajoch:

štyri v Prešovskom kraji (kostol sv. Františka z Assissi v Hervartove, evanjelický artikulárny kostol v Kežmarku, grécko-katolícky kostol sv. Mikuláša v Bodružali, grécko-katolícky kostol sv. Michala archanjela v Ladomírovej),
dve v Banskobystrickom kraji (evanjelický artikulárny kostol so zvonicou v Hronseku),
dve v Žilinskom kraji (rímsko-katolícky kostol Všetkých svätých v Tvrdošíne, evanjelický artikulárny kostol v Leštinách)
jedna v Košickom kraji (grécko-katolícky kostol sv. Mikuláša biskupa v Ruskej Bystrej).

Drevené kostoly sa vyskytujú v mnohých krajinách, kde prírodné podmienky zabezpečili drevo ako dostupný a vhodný stavebný materiál. Na východnom Slovensku sa nachádza súbor 27 drevených kostolíkov, ktorý bol už v r. 1968 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Najstarším z nich je rímsko-katolícky kostol sv. Františka z Assissi v Hervartove, ktorý pochádza údajne z roku 1500. V kostolíkoch sa dodnes konajú bohoslužobné obrady.
Originálna drevená architektúra v Karpatskom oblúku dokumentuje styk východnej/byzantskej a západnej/latinskej kultúry, pretavených do regionálnych zvláštností. Zároveň predstavuje symbiózu ľudového a profesionálneho staviteľstva a odráža kontext doby svojho vzniku. Evanjelické kostoly slúžia aj ako príklad konfesionálnej tolerancie v Hornom Uhorsku počas obdobia protihabsburského odporu.

Nehmotné dedičstvo ľudstva

Za implementáciu Dohovoru UNESCO na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva z roku 2003, ktorý SR ratifikovala v roku 2006 je zodpovedné MK SR, koordinačnou činnosťou bolo poverené Centrum tradičnej ľudovej kultúry pri Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve (CTĽK pri SĽUKu). Okrem svojich ďalších funkcií v oblasti ochrany živého dedičstva je MK SR a centrum zodpovedné aj za zostavenie dvoch zoznamov: Reprezentatívny zoznam NKD Slovenska (https://www.ludovakultura.sk/zoznamy-nkd-slovenska/reprezentativny-zoznam-nehmotneho-kulturneho-dedicstva-slovenska/prvky-zapisane-v-reprezentativnom-zozname-nkd-slovenska/) a Zoznam najlepších spôsobov ochrany NKD na Slovensku https://www.ludovakultura.sk/zoznamy-nkd-slovenska/zoznam-najlepsich-sposobov-ochrany-nehmotneho-kulturneho-dedicstva-na-slovensku/aktivity-zapisane-v-zozname-najlepsich-sposobov-ochrany-nkd-na-slovensku/ . Výzvu na predkladanie návrhov vyhlasuje každoročne Ministerstvo kultúry SR. Nominácie sa tvoria princípom zdola nahor, teda je na samotných ľuďoch, jednotlivcoch či komunitách nositeľov nejakého javu ľudovej kultúry či živého dedičstva, aby na výzvu zareagovali a vypracovali nominačný spis. MK SR pri napĺňaní Dohovoru úzko spolupracuje s MZVaEZ SR – Slovenskou komisiou UNESCO a Stálou delegáciou pre UNESCO v Paríži.

V Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO má SR zapísaných 9 prvkov, konkrétne:

Fujara – nástroj a jeho hudba (2008)
Terchovská muzika (2013)
Gajdošská kultúra (2015)
Bábkarstvo na Slovensku a v Česku (2016) – medzinárodná nominácia s ČR
Horehronský viachlasný spev (2017)
Modrotlač, ofic. názov – Blaudruck/Modrotisk/Kékfestés/Modrotlač, resist block printing and indigo dyeing in Europe (2018) medzinárodná nominácia (SR, Rakúsko, Česká republika, Maďarsko, Nemecko)
Drotárstvo – remeslo a umenie (2019)
Sokoliarstvo: živé dedičstvo ľudstva (2021)
Chov koní plemena Lipican (2022)